Na úvod by som mal napísať, ako býva zvykom v niektorých televíznych programoch, „všetky udalosti a postavy v príbehu sú vymyslené a akákoľvek podobnosť je čisto náhodná“.
No na druhej strane by som mohol napísať, že tento príbeh je „výpoveďou na základe skutočných udalostí“. Nechám na každom z vás, kam ho zaradí.
Aj dnes na začiatok, by som rád poďakoval za každé prečítanie predchádzajúceho blogu. Budem sa snažiť aj naďalej v ďalších pokračovaniach postupne odhaľovať zákulisie nespomenutej DSSky. Pri čítaní týchto blogov, majte prosím na pamäti dôležitú vec, že v zariadení sú myslím výlučne klienti - invalidní dôchodcovia, s minimálne mentálnym postihnutím. A čo sa Tibora týka, je to muž s IQ v rozpätí 35 - 49.
Rád by som ešte mierne poopravil jednu vec. V nasledujúcich blogoch budem spomínať pána T. ako „dôstojný pán T“. Má to svoje súvislosti a moja chyba, že som na to prišiel až neskôr. Podľa slovníka totiž „dôstojný pán“ je oslovenie kňaza. Tiež ale „dôstojný“ znamená ctený, vážený, alebo ctihodný. Žiadne s týchto synoným mi akosi neladí s uvedeným pánom, ale že je kňaz je holá pravda.
A ešte jednu vec, ktorú som spomenul v úvodnom blogu, že na pretras príde aj niekoľko štátnych inštitúcií, ktoré Adam požiadal o pomoc. Ďalšia z nich je VUC, ktorá je žiaľ dnes v týchto veciach celkom bezzubá a ich prípadné kontroly sú vraj oklieštené len na torzo úkonov. Každopádne zamestnanec, s ktorým sa Adam stretol bol ústretový aspoň vo veciach, ktoré boli v jeho kompetencii. Tu by som chcel napísať, že v deň, kedy bol uverejnený prvý blog o tejto DSSke, bola zaslaná sťažnosť, na inú štátnu inštitúciu s podstatne väčšími kompetenciami. Celú vec vraj dôkladne prešetrili a výsledok? Všetko je v najlepšom poriadku. Týmto by som rád a úctivo požiadal pána S, ktorý vec riešil, keby sa odlepil z kresla vo svojej kancelárii, spojil si súvislosti a preveril dôkladnejšie informácie, ktoré boli doručené jemu aj jeho nadriadeným a skúsil sa zamyslieť ešte raz či je všetko skutočne v takom poriadku, ktorý spomína vo svojom vyjadrení. Keďže v zaslanej sťažnosti bola aj zmienka o tomto blogu, predpokladám, že sa k nemu dostali tie predošlé a rád si prečíta aj tento.
Druhý konflikt nastal v roku 2021, kedy celý svet riešil Covid19. Obmedzenia nás stretávali každodenne v bežnom živote a o to viac v rôznych zariadeniach, kde bola koncentrácia osôb vyššia a nielen v nákupných centrách ale aj v Domovoch dôchodcov, nemocniciach, či v spomenutom zariadení DSS.
Kontakt s osobami v podobných typoch zariadení bol obmedzený podstatne viac ako inde, to je fakt, ktorý sme chtiac - nechtiac nejako akceptovali. Rozumel som tomu vtedy a celkom to chápem aj dnes.
Keďže v tomto čase boli návštevy Tibora u Majky v rovine teoretickej, jediný možný kontakt boli večerné 2-3 minútové rozhovory snáď každý resp. každý druhý deň. Len základné informácie. Či je zdravý, čo má nového a tak podobne. Na jeseň v tom roku sa mu Majka od istého času nevedela dovolať na jeho telefón, tak sa pokúsila zistiť čo sa deje a oslovila niekoho v kancelárii DSS. Dozvedela sa, že Tiborovi vzali mobil, nakoľko sa „údajne nesprával zodpovedne a má ho odobratý za trest“. V prvej chvíli akosi neriešite, čo znamená nezodpovedné správanie a postupne sa dozvedáte viac a odkrývate niečo, čo vám hlava celkom neberie. Prešlo niekoľko dní, niekoľko týždňov a Tibor bol na svojom telefóne stále nedostupný. Postupne si aj Majka našla cestu ako sa s Tiborom spojiť a zvykla si na akýsi strohý kontakt vo večernom čase medzi 19 – 20 hodinou. Zavolala do kancelárie, kde bol niekto kto zodvihol ich služobný telefón, šiel pre Tibora a ona po krátkom čase opätovne zavolala. Potom krátky rozhovor s Tiborom.
Prešlo opäť niekoľko týždňov a na otázku, kedy Tiborovi vrátia jeho telefón si vypočula odpoveď v duchu, že má stále isté nedostatky v správaní ale nič konkrétne. Po mnohých telefonátoch sa Majka dozvedela od nejakého zamestnanca tohto zariadenia, že údajne počas covidového obdobia, kedy boli zakázané návštevy z vonku, prišiel Tibora pozrieť jeho brat Damián a strávil niekoľko minút rozhovorom so svojim bratom, vraj cez bránu na vstupe tejto DSSky. Ako sa Majka neskôr dozvedela, Tibor vraj nerešpektoval upozornenie pracovníka DSS a šiel k bráne zariadenia napriek zákazu. To bola po dlhom čase „oficiálna odpoveď“ na otázku prečo má Tibor odobratý telefón.
Tibor bol z toho doslova zúfalý. Jediný kontakt s osobou, ktorú považoval za asi jemu najbližšieho človeka, mu bol omedzený na minimum.
Celé to trvalo myslím takmer 3 mesiace, dokonca počas Vianoc. Majkin syn Adam sa rozhodol niečo vo veci podniknúť a začal zisťovať informácie ohľadom odobratia súkromnej veci DSSkou a práv klienta, ktorý je v zariadení umiestnený. Navštívil VÚC, pod ktorú DSSka patrí a dozvedel sa niekoľko zaujímavých informácií.
Snáď najdôležitejšia z nich, nad ktorou akosi nikdy nepremýšľali, ale je prioritná bola v duchu, že každý klient zariadenia, pokiaľ je svojprávny, je osobou, ktorá je v zariadení podobne ako každý iný človek napr. vo vlastnom či prenajatom byte. Čo to znamená? Pokiaľ klient neporušuje vnútorný poriadok zariadenia, zariadenie nemá právo ho akokoľvek obmedzovať. To sa týka samozrejme aj odobratia jeho osobných vecí. Je to majetok klienta, rovnako ako vlastní majetok ktokoľvek z nás. Keď sa Adam stretol s pracovníkom VÚC, ten bol prekvapený, že si DSS vôbec dovolí „odobrať“ súkromnú vec klientovi a že mu ukladá nejaký trest. Keď Adam spomenul, o aké zariadenie sa jedná, dotyčný zamestnanec VÚC si povzdychol a z výrazu jeho tváre sa dalo vyčítať, že Adam nebol prvý a zrejme ani posledný, kto riešil podobné či iné veci v súvislosti s týmto zariadením.
Adam sa rozhodol napísať list, priamo na vedenie zariadenia – je priložený nižšie v plnom znení, spolu s odpoveďou zariadenia a následnou Adamovou reakciou.
Tu je treba doplniť dôležitú informáciu, že dotyčný šéf DSS dôstojný pán T, okrem napísania odpovede, obratom telefonoval Majke, aby vyjadril svoje rozhorčenie nad takýmto „hrubým osočovaním“. Zrejme si však neuvedomil, že Majka práve v tom čase bola u Adama, ktorý si celý rozhovor vypočul ako účastník až do momentu, kedy jeho správanie prekročilo pomyselnú hranicu slušnosti voči staršej osobe a kedy začal nepríčetne kričať do telefónu. Vtedy si Adam vzal telefón do ruky a niekoľkokrát upozornil dôstojného pána T, že si zrejme mýli klientov či zamestnancov zariadenia, ku ktorým sa správa podobne s osobami, ktoré s nim nemajú našťastie žiadny vzťah a ukončil s ním hovor.
Mimochodom v tom rozhovore zaznela poznámka tohto pána, ktorú nemožno nazvať inak ako bezočivá lož. Dôstojný pán bez rozpakov tvrdil Majke do telefónu, že to ona núti Tibora, aby jej telefonoval a dokonca k tomu, aby k nej chodil na návštevy. Väčšiu úbohosť dovtedy tento pán snáď ešte nevyslovil. Takýchto ľudí by mala hanba prefackať minimálne trikrát denne. Málokedy sa človek stretne s podobným správaním a už snáď vôbec nie u dôstojného pána.
Treba ešte dodať, že Adam v tejto súvislosti oslovil aj Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím a dostal jednoznačnú odpoveď:
„Zariadenia sociálnych služieb nemajú oprávnenie odoberať klientom ich osobné veci, klienti majú možnosť odložiť si osobné veci väčšej hodnoty v zariadení, a to na základe zmluvy o úschove cenných vecí.“
Teraz treba vysvetliť vyššie uvedenú čarovnú formuláciu o osobných veciach a pozrieť sa ňu optikou spoza kovového oplotenia spomenutej DSSky. Klientovi de facto nie je odobratá jeho osobná vec, on si ju na základe zmluvy dá do úschovy zariadenia. A rovnako to urobil aj Tibor. Nejako vám to nedáva zmysel prečo si Tibor dá do úschovy mobilný telefón v cene niekoľkých desiatok Eur a nemôže následne nikoho kontaktovať aj keby chcel? Vysvetlenie je vcelku veľmi jednoduché. Zariadenie vie presne čo môže a čo už nie a tak si nechá podpísať klientom takúto zmluvu o úschove. Veď prečo by vám ju niekto, kto sa vie sotva podpísať a nerozumie čo znamená zmluva nepodpísal? Takéhoto klienta musíte vedieť len správne „usmerniť“.
A tak sa Adam po všetkých peripetiách na to opýtal priamo Tibora. Keby to nebolo také smutné, bolo by to možno úsmevné, ale nie je, keďže mu do telefónu Tibor začal hovoriť niečo v duchu: „ Ja dolu podpísaný Tibor dobrovoľne odovzdávam do úschovy...“ Keď sa ho Adam opýtal o čom hovorí, tak ešte dvakrát začne opakovať: „Ja dolu podpísaný Tibor...“ Na Adamovu otázku ako prišiel na to, že si chce dať telefón do úschovy mu Tibor odpovie, že raz ráno sa zobudil a uvedomil si, že nechce svoj mobil, ktorý ho rozptyľuje a že si ho teda dá odložiť do úschovy a doplnil svoju odpoveď v duchu, že keď v to spomenuté ráno vstal, tak videl na svojom stolíku papier a pero, tak napísal to už viackrát opakované: „Ja dolu podpísaný Tibor...“
No povedzte, nie je to úžasné, že sa niekto dokáže dobrovoľne vzdať svojej osobnej veci pretože ho zbytočne rozptyľuje? Čo si o tom pomyslíte, keď si predstavíte Tibora, ktorý nevie vysloviť rozvitejšiu vetu a už vôbec by ju nedokázal napísať na papier s perom, ktoré má „položené na svojom stolíku“? Čo na tom, že pri mnohých rozhovoroch s Tiborom o podobných veciach počujete, že jeho telefonát nie je vlastne ani jeho, že má zapnutý hlasitý odposluch a že počujete niekoho šepot ako od sufléra v divadle, ktorý mu dáva dobre formulované slová.
Takmer na záver tejto časti treba napísať, že po tejto korešpondencii a telefonickej komunikácii, zariadenie vrátilo Tiborovi jeho mobilný telefón ešte v daný deň...
Odpoveď dôstojného pána T
Adamova reakcia
Pozornejšiemu čitateľovi určite neunikla pozornosti jedna veta v reakcii dôstojného pána T: „Minulý rok bol myslím až 2 x v Chorvátsku, a pred tým každý rok, teraz tu staviame pre klientov bazén a pod.“, pokiaľ áno určite sa k nej v budúcnosti ešte vrátim a pokúsim sa vysvetliť, čo v preklade pre neznalých znamená „bol v Chorvátsku“.
Na tomto mieste musím napísať ešte jednu „neoverenú“ informáciu, ktorú som počul na vlastné uši, ale keďže osoba, ktorá mi ju povedala, by ju zrejme osobne nikomu oficiálne nepotvrdila, napíšem teda, že toto sa určite „nemohlo“ stať.
Tibor nebol jediný, kto si nechal „uschovať“ svoj telefón. Takto uschované telefóny vraj malo mnoho klientov zariadenia, za rôzne priestupky. Najhoršie na tom boli vraj tí, ktorí o telefón prišli na začiatku kalendárneho roku. Zrejme sa pýtate, prečo. Nuž telefóny sa vraj vracali pri príležitosti napr. Vianočných sviatkov. Áno čítate správne. Keď niekto „neposlúchal“, tak „dobrovoľne“ odovzdal svoj telefón do úschovy a keď sa jeho správanie zlepšilo v danom roku, tak na Vianoce mu dôstojný pán T slávnostne telefón odovzdal. Keď si ho však nezaslúžil, musel čakať na ďalšiu príležitosť odovzdávanie mobilných telefónov. Ešte raz napíšem, mám túto informáciu len z počutia a zdá sa mi dosť uletená, na druhej strane je dobre vedieť aká je skladba osadenstva tohto zariadenia. Sú to dospelí muži, s mentálnym postihnutím a naviac mnohí z nich sú zrejme úplné siroty, alebo o nich ich rodiny nejavia žiadny záujem. Len doplním, že to nie sú trestanci a DSSka nie je nápravný ústav. Ak má Adam správne informácie, tak mimo zariadenia k svojej rodine či známym chodí zlomok klientov, snáď by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Adam osobne stretol niekoľko klientov keď občas prišiel pre Tibora a to ešte v čase keď ho pustili za bránu zariadenia. Dnes je považovaný za „persona non grata“ a ďalej ako pred bránu DSSky sa nedostane.
Bežný človek, ktorý vidí pohľad len z diaľky nič nerieši, skôr by asi povedal, že majú šťastie, pretože majú strechu nad hlavou a nepoznajú hlad. Na (ne)šťastie niekedy aj keď čírou náhodou sa vám podarí nahliadnuť priamo do kuchyne a priamo pod pokrievku. Vtedy sa názor na dobro, ktoré konajú určití ľudia v mene týchto klientov otočí o 180 stupňov.
Takto skončila ďalšia epizóda tohto príbehu a tento konflikt v Adamovi nahlodal pocit dôvery v túto inštitúciu a po období istého pokoja začal na vlastnú päsť pátrať, ako to v spomenutej DDSke funguje. To čo nasledovalo v nasledujúcom čase sa však s doposiaľ popísanými „drobnosťami“ snáď ani nedá zrovnávať. O tom ale až nabudúce...
A na záver opäť ak môžem. Ak máte chuť zdieľať tento blog, kľudne tak urobte.
