Dnešný blog, bude odlišný od tých predchádzajúcich minimálne v tom, že nebudem písať takmer nič o žiadnej fikcii aj keď ju spomeniem niekoľkokrát a všetko čo napíšem, bude z verejne dostupných zdrojov. Ak niečo k danému pridám, tak len na základe svojej vlastnej úvahy... nakoniec posúdiť to môže každý z vás.
Pred niekoľkými dňami mi istá osoba posunula informáciu, že v katolíckych novinách číslo 14 je zaujímavý článok o istom kňazovi. Nedalo mi to a investoval som 1,50 Eur do kúpy tohto týždenníka prvý a zrejme aj posledný krát .
Na stránke 4 začína rozhovor s istým kňazom pod nadpisom „Rodina, v ktorej sa žije inak“. So záujmom som si ho prečítal, pretože je dobré vedieť, že medzi nami žijú ľudia, ktorí celý svoj doterajší život obetovali pre dobro iných. O to viac ma zaujal spomínaný - nižšie uvedený článok, že pre tohto úžasného človeka – kňaza sa stalo poslaním pomáhať iným a to najmä mentálne postihnutým chlapcom, ktorí okrem svojho mentálneho obmedzenia majú aj ďalší problém a to, že nemajú rodinné zázemie. A tak sa im snaží spoločne s inými pokornými a dobrosrdečnými ľuďmi vytvoriť pocit rodiny a domova. Pri tomto čítaní sa mi takmer tlačili slzy do očí. Nie je mnoho takých, ktorí by svoj život zasvätili pomoci iným a poskytli im okrem zabezpečenia fyzických potrieb aj tie duchovné. Snáď sa nikto neurazí, keď takého človeka nazvem takmer svätcom, od ktorého by sme si mali brať príklad aj my ostatní.
30 rokov usilovnej a poctivej práce, ak sa to vôbec dá nazvať prácou. 30 rokov obetavosti a odriekania od vecí, ktoré rieši väčšina z nás. Žiadne hmotné statky či mamon, len láska a pomoc blížnemu.
Škoda, že tento článok nie je rozsiahlejší a neopisuje detailnejšie všetky stránky života tohto dobrodinca, altruistu a filantropa v jednej osobe. Určite by sa v ňom našlo mnoho podnetov, ako konať dobro a šíriť lásku. Obzvlášť v dnešnej dobe, keď často prevažuje nad morálnymi hodnotami len chamtivosť či potreba vlastniť majetky a peniaze.
Prečo vlastne tento článok spomínam?
Osobne som v predchádzajúcich blogoch opisoval akúsi fikciu toho, ako žijú klienti fiktívnej DSSky, ktorú vedie istý riaditeľ – tiež kňaz, ktorý dlhodobo „pomáha“ týmto klientom žiť „dôstojný život“. Jeho pomoc je orientovaná všetkými smermi. Najmä tým, aby daní klienti nemali problém starať sa o svoje zarobené peniaze, či akýkoľvek majetok. Je im v tom nápomocný spoločne s občianskym združením, na čele ktorého stojí - pre mňa biely kôň a predseda v jednej osobe Dodo - osoba s mentálnou retardáciou stredného stupňa, zaradená v VI. stupni odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby. To znamená, že si podľa platného zákona vyžaduje pomoc tejto osoby na 12 a viac hodín denne pri rôznych činnostiach ako napr. chodenie po schodoch, obliekanie a vyzliekanie, osobná hygiena, vyprázdňovanie tráviaceho traktu či močového mechúra, ale tiež pri stravovaní, alebo kúpaní. Dokonca pri orientácii v priestore a čase. Napriek uvedeným nedostatkom je, však schopný viesť občianske združenie, vykonávať rôzne finančné operácie, či disponovať s účtom, na ktorom je niekoľko desiatok tisíc Eur. Tu je jeho orientácia paradoxne dokonalá v každom smere.
Bol som skeptický a takmer som nevidel svetlo na konci tunela, že sú medzi nami aj iní ľudia, ktorí sú celkom iní od toho spomínaného dôstojného pána T. v mojich blogoch a svojou obetavosťou a láskavosťou nám môžu byť vhodným príkladom. Nuž článok mi napriek mojej skepse ukazuje svetielko nádeje.
Akosi však stále premýšľam nad celkom inou vecou. Je to až absurdné a poriadne pritiahnuté za vlasy, ale tieto dva príbehy – článok v novinách a moje fiktívne blogy sa záhadne, niekedy až neuveriteľne prelínajú v niektorých častiach. Vyvoláva to vo mne otázku ako je vôbec možné, že v mnohých veciach tak podobné osoby žijú v tak rozdielnych a súčasne paralélnych príbehoch.
Nedalo mi to a snažil som sa dopátrať viac. Bude to znieť ako ad absurdum, ale osoba, ktorú spomínam vo svojich fiktívnych blogoch, má mnoho spoločného s tou v novinovom článku. Je veľmi vzdelaná, jeho práca v komunite s klientmi, ktorí sú bez rodinného zázemia a naviac s mentálnym obmedzením. V mojom príbehu je však osoba tohto kňaza však spájaná so súdnym konaním z roku 2011 a istým reedukačným zariadením, kde mala ako riaditeľ sexuálne zneužívať maloletých chlapcov a naviac členovia tejto komunity mali/jú dnes byť vystavení izolácii od vonkajšieho sveta vrátane rodiny a priateľov a malo/má dochádzať ku kontrole ich komunikácie, pohybu a prístupu k informáciám a dokonca k psychickej manipulácii prostredníctvom náboženských praktík, ktoré majú za cieľ vyvolať v klientoch pocit viny a neschopnosti. Tiež k psychickým trestom, ponižovaniu či verejnému hanobeniu niektorých členov komunity.
Na túto fiktívnu osobu - dôstojného pána T., pôsobiacu toho času ako riaditeľ mojej fiktívnej DSSky sú podané minimálne dve trestné oznámenia za trestný čin podvodu a to na chránených osobách s trestnou sadzbou až 10 rokov nepodmienečne.
Nerozumiem, nechápem a som zmätený. Je niečo podobné vôbec možné? Je možné, že na Slovensku žijú osoby tak veľmi podobné a súčasne tak veľmi rozdielne, ktoré spájajú dva celkom odlišné príbehy. Jeden z nich je celkom určite len fiktívny, plný lží, fabulácií a neprávd a potom ten druhý publikovaný v Kataolíckych novinách, kde je rozhovor s človekom, ktorý život zasvätil pokore, láske k blížnemu a službe Bohu. Musí tomu tak byť, pretože „dobrodinec" v mojich blogoch je len fiktívna postava...
Takmer celkom na záver by som sa chcel prihovoriť pár riadkami dvom nedávnym diskutujúcim, anonymným prispievateľom pod mojimi blogmi, ktorí si moje fiktívne blogy zrejme prepojili so zariadením, v ktorom pracujú. Jeden z nich - 2764255 ma obviňuje v takmer každej diskusii (bolo by dobré zapojiť sa aj do posledných troch), že moje blogy „nie sú ničím iným iba zmesou klamstiev, prekrútených faktov a nehorázneho osočovania a ohovárania". Druhého - 2768115, moje blogy hrubo urážajú, pretože má dokonca aj akúsi česť. Obaja bojovníci za pravdu a spravodlivosť sa toho času odmlčali. Dal som im možnosť vyjadriť sa a ponúkol aj niekoľko otázok, ale zostalo...ticho.
Pán, ktorého česť je dotknutá, by mohol napríklad napísať ako dopadlo jeho trestné oznámenie na bývalú zamestnankyňu zariadenia, ktorá si dovolila poukázať na nekalé praktiky v jednom zo zariadení. Predpokladám, že už hádam aj skončilo a preukázalo sa, že táto osoba neuviedla nič nepravdivé ani v rozpore so zákonom. Možno by sa jej patrilo ospravedlniť, nech česť tohto pána neutrpí viac ako je nevyhnutné, teda keď už nejakú má, ako sám tvrdí. Ale to by musel nájsť v náučnom slovníku, čo slovo „česť" presne znamená. Pri tej príležitosti by mohol napísať aj o tom, ako si musia klienti odstrániť z mobilných zariadení kontakty na osoby, ktoré im sú či boli blízke. Samozrejme títo klienti si „dobrovoľne, ochotne a radi" vyčistia svoje telefóny, aby sa tak zbavili ľudí, ktorí im boli oporou v ich životoch. To je logické a prirodzené súčasne. Kde je teda tá spomenutá česť anonymného pána? Tuším som to už kedysi spomenul, že podľa môjho skromného názoru, pred dverami dôstojného pána T., niekde na rohožke ušpinenej od marazmu z jeho topánok, svedomia a duše...
Na záver len pripomeniem, že pokiaľ by ma chcel niekto kontaktovať - bývalí či terajší zamestnanci DSS, klienti, rodinní príslušníci a podobne, môžte tak urobiť aj anonymne na mailovej adrese „bojujemzaklientadss@gmail.com". Nezverejním nič bez vášho súhlasu a samozrejme všetko zverejnené bude so zachovaním vašej anonymity.
