Na úvod by som mal napísať, ako býva zvykom v niektorých televíznych programoch, „všetky udalosti a postavy v príbehu sú vymyslené a akákoľvek podobnosť je čisto náhodná“.
No na druhej strane by som mohol napísať, že tento príbeh je „výpoveďou na základe skutočných udalostí“. Nechám na každom z vás, kam ho zaradí.
Dnes som chcel písať konečne o konkrétnych veciach, ktoré Adama pobúrili a to najmä o finančných tokoch na Tiborovom účte resp. účtoch. Musím však doplniť tento blog o dôležitú informáciu, aby si aj menej zainteresovaní vedeli poskladať túto mozaiku čo najdokonalejšie. Bude to zaujímavejšie čítanie a bude nad čím premýšľať ako a prečo. Tak prosím ešte o trochu trpezlivosti.
Na úvod tejto časti jedna otázka pre vás, tak trochu na zamyslenie. Predstavte si, že spravujete nejakú DSSku, časom prídete na nie celkom ideálne zákony, chrániace takýchto klientov, ktoré vám umožnia robiť veci, slušne napísané nie celkom s kostolným poriadkom a máte chuť byť tak trochu „nápomocní“ v bankových prevodoch, alebo len chcete nejako profitovať na svojom klientovi/och, ktorého/ých vedomosti o jeho/ich financiách sú mizivé alebo lepšie napísané žiadne. Predstavte si, že máte možnosť starať sa v zariadení o klientov a mohli by ste si ich vybrať podľa ďalej uvedeného kritéria. Akých si vyberiete, svojprávnych či nesvojprávnych?
Predpokladám, že mnohým z vás napadlo, že nesvojprávny klient by mohla byť správna voľba. Logicky, možno by ste mali prístup k ich veciam a majetku a môžte s nimi napr. viac manipulovať. To je ale veľký omyl. Každopádne svojprávny, ale mentálne zaostalý klient je lepší výber. Nezbavený svojprávnosti ani len na nejaké minimálne právne úkony. Prečo? Vysvetlím nižšie.
„Čítaš ako dyslektik, píšeš ako dysgrafik a dokážeš ščítať čísla až do 20? Si naviac na invalidnom dôchodku, pre svoje mentálne postihnutie? Tak neváhaj a príď medzi nás, my sa o teba dobre postaráme.“
Takto nejako by mohol znieť úvodný slogan niektorých zariadení, ktoré bezhranične pomáhajú svojim klientom. Dávajú im strechu nad hlavou, stravu, pocit istoty a bezpečia. Na ich činnosť vydáva štát nemalé finančné prostriedky, ale im je to stále málo. Okrem toho ťahajú financie z rôznych grantov a nenávratných finančných prostriedkov. A široká verejnosť ich za to ešte aj chváli. Veď starať sa o človeka zdravotne postihnutého, to nie je len tak a nedokázal by to každý.
Ale k veci. Nesvojprávny klient je viac na príťaž ako by sa zdalo. Takýto klient musí mať zo zákona svojho opatrovníka. Podľa zákona totiž, zariadenie ani jeho zamestnanec nemôže byť opatrovníkom klienta zbaveného svojprávnosti v akomkoľvek zmysle. To je dosť veľký problém, keď máte svoje vlastné plány a úmysly, pretože opatrovník musí byť niekto iný a to napr. rodinný príslušník alebo obec, pod ktorú takáto osoba spadá. Povinnosťou opatrovníka je napr. aj dokladovať príslušnému súdu za isté obdobie ako hospodárite s jeho majetkom. Potrebovali by ste, aby vám niekto pozeral na prsty, prípadne aby sa možno pýtal na veci, o ktorých hovoriť nechcete? No celé zle...
Ale vezmite si takého svojprávneho klienta, ktorý síce vie čítať, aj niečo napísať a hlavne sa podpísať, netušiac čo vlastne podpisuje. Aj niečo ľahké spočítať, ale ťažko chápe bežné veci alebo nepozná hodnotu peňazí. Pri správnej komunikácii, vám ale dokáže podpísať čokoľvek bez toho, aby tomu rozumel napr. rôzne zmluvy, povedzme darovacie, uloženie hodnotnej veci do úschovy, alebo dobrovoľne podpíše výpoveď z daného zariadenia a podobne. A čo je najdôležitejšie na každej dohode, zmluve, dobrovoľnom odovzdaní súkromnej veci do úschovy, ...? Samozrejme podpis.
Nuž a takého klienta máte vo svojich rukách, môžte ho ovládať a manipulovať s ním ako sa vám zachce. To je predsa skvelá správa! A ak dokážete „správne“ podávať „správne“ informácie niekomu s duševnou poruchou, máte takmer vyhraté. Podpíše vám napríklad darovaciu zmluvu na tisíc či viac Eur v presvedčení, že je to tak správne a prispeje vám na traktorík, ktorý niekomu následne zarába peniaze, kúpi si náboženskú knižku na dobrú radu zamestnanca, ktorej nemôže síce rozumieť, pretože ťažko prečíta titulku v novinách, ale to nevadí. Kúpi si aj pracovné oblečenie, aby mohol pracovať v chránenej dielni a tiež si kúpi aj plyšového psíka, ktorý šteká alebo mačičku, ktorá mňauká.
Je to tak. Z Tiborovho účtu napríklad odišla suma vo výške 249 Eur. Keď sa Adam dopytoval za čo bola táto platba, dostal odpoveď, že za nákup „vnemotechnickej pomôcky“ (viď obrázok). Ako ho informovala jedna zo sestričiek, ktorá sa zúčastnila stretnutia (ešte o ňom bude neskôr reč či skôr písané slovo), je to dôležitý prvok, ktorý sa používa na ukľudnenie klienta a navodenie príjemnej atmosféry. S takouto pomôckou sa môže láskať, hrať, môže s ňou spať. Tomu celkom rozumiem, napriek tomu, že nemám vzdelanie v tomto obore. Čo mi však akosi hlava nebrala a neberie, že svojprávny klient v zariadení má potrebu pomôcky, ktorá sa zrejme používa prevažne pre ľudí inak postihnutých ako je on sám. Spomenutá sestrička sa Adamovi snažila vysvetliť, aký blahodárny vplyv na Tiborovu duševnú pohodu má takáto plyšová hračka. Už Adama takmer presvedčila, keď sa jej opýtal, či je skutočne potrebná pomôcka za 249 Eur pre chlapca – muža, ktorý sa denne a výhradne venuje živým zvieratám, stará sa o ovce, prasiatka, že v zariadení sa mimochodom nachádzajú tiež pávy, pes a hovoriaci papagáj, na ktorého sa vraj klienti zariadenia skladali, aby urobili radosť dôstojnému pánovi T. Neústupčivá žena, len nechápavo krútila hlavou, prečo sa jej Adam snaží oponovať a snaží sa spochybniť ich najlepšie úmysly.
A čo na to samotný Tibor? Plyšáčik mu stráži skriňu z jej vnútornej strany, neviem či zašteká a zatrasie sa, keď ju niekto otvorí, ale podľa jeho slov ho v posteli mal až jedenkrát a to ako nového domáceho miláčika len prvý deň. A prečo si ho kúpil? Vraj prišla za ním jedna milá sestrička, ukázala mu plyšáčika na obrázku a opýtala sa ho, či by takého chcel. Neviem napísať, či mu povedala aj to koľko plyšáčik stojí, ale je to v podstate jedno. Tibor nepozná cenu peňazí a keby stál násobne viac, bol by na tom rovnako. Už len treba dopísať, že plyšáčika „si kupoval“ Tibor v čase, kedy ani len netušil, že má nejaké peniaze na „akomsi vlastnom účte“ a netušil ani to, ako sa mu DSSka svedomito stará o jeho úspory.
Budúci blog bude už celkom určite o finančných transakciách, ktoré Tibor robil niekoľko rokov, aj keď o nich ani netušil.
