Na úvod by som mal napísať, ako býva zvykom v niektorých televíznych programoch, „všetky udalosti a postavy v príbehu sú vymyslené a akákoľvek podobnosť je čisto náhodná“.
No na druhej strane by som mohol napísať, že tento príbeh je „výpoveďou na základe skutočných udalostí“. Nechám na každom z vás, kam ho zaradí.
V minulých častiach som písal o niektorých pomeroch, ktoré vládnu v tejto DSSke. Ako jednoducho sa dajú presúvať financie z účtu zdravotne postihnutej osoby na iný účet. Dokonca bez toho, aby dotyčná osoba vôbec niečo tušila. Všetky tieto články by mohli mať aj iný, vznešenejší názov, taký biblický keď sa už týka dôstojného pána T, napr. „Príbeh o pastierovi“ aj keď možno by sa tento pastier mohol nazvať skôr „pasákom“. Je to paradox a mierne úsmevné, ale dokonca sú tieto slová synonymom a predsa ich môžme vnímať diametrálne odlišne.
Raz darmo, keď je niekto dobrý pastier či pasák a dobre sa stará o svoje ovečky, ktorým dáva stravu a strechu nad hlavou, tak ich môže dojiť dnes, zajtra a vlastne po celý ich život. Samozrejme stravu a strechu nad hlavou im nedáva z vlastného vrecka. To si vytiahne z inej kasičky, tej bezodnej - štátnej. Aj takto sa to dá robiť a ešte sa pritom nechať aj velebiť. Takéhoto človeka hanba neprefacká, aj napriek tomu, že v jeho slovníku sú slová ako pokora, úcta, slušnosť, ktoré sa od človeka v sutane očakávajú, len obyčajné klišé. Lepšie ho však vystihujú slová ako vlastniť, ovládať, ponižovať, alebo pokrytectvo či zákernosť. Áno, presne toto je vizitka dôstojného pána T.
Dnes som sa ale rozhodol túto kapitolu venovať štátnej inštitúcii, ktorá by mala dbať na dodržiavanie zákonnosti práve v zariadeniach podobného typu. Je k tomu predurčená, platená z našich daní. A tak by „podporovateľ“ takejto inštitúcie predpokladal, že si svoje povinnosti plní zodpovedne a podľa zákona.
Pri uverejnení prvej časti týchto článkov som kontaktoval túto inštitúciu. Opätovne som ju požiadal o preskúmanie vecí, o ktorých tu píšem, aby tak dostali šancu vyjadriť sa k uvedeným skutočnostiam. Nevyužili túto možnosť a tak uverejním kompletnú korešpondenciu. Na každom z uvedených dokumentov je podpísaná samotná JUDr. Zuzana Stavrovská, komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím. Netvrdím, že celý prípad riešila práve ona, ale je podpísaná pod vyjadreniami, ktoré sú absolútne mimo racionálneho chápania veci a teda je za to spoluzodpovedná.
Celú vec teda neriešil nikto iný, ako Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím (ďalej len Úrad komisára), ktorý má v preambule napísané „Preverujeme podnety týkajúce sa ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí sa domnievajú, že boli poškodení konaním autorít a subjektov Slovenskej republiky.“ Je tomu ale skutočne tak? Preverujú skutočne všetko a dôkladne? Osobne si to nemyslím. Nuž čítajte, ak máte chuť.
Adam si istého času uvedomil – práve vtedy, keď sa dozvedel, že Tibor „dobrovoľne“ odovzdal do úschovy svoj mobilný telefón v to jedno konkrétne ráno, keď si uvedomil, že ho v podstate nepotrebuje a mal po ruke papier a pero, že sa treba obrátiť na kompetentných a veci nejako poriešiť.
Úrad komisára sa mu zdala správna cesta a tak im napísal krátku žiadosť o pomoc s vysvetlením daných skutočností. Odpoveď prišla v priebehu 14 dní, kde okrem iného bolo napísané: „ Zariadenia sociálnych služieb nemajú oprávnenie odoberať klientom ich osobné veci, klienti majú možnosť odložiť si osobné veci väčšej hodnoty v zariadení a to na základe zmluvy o úschove cenných vecí“. Treba teda konštatovať, že DSS neporušila nič, nakoľko si Tibor nechal svoj mobil „dobrovoľne“ uschovať. Je však zvláštne, že keď si ho žiadal viackrát vrátiť, nebolo mu vyhovené, ale až na základe Majkinej a Adamovej urgencie.
Ale vráťme sa k Úradu komisára. Nespomenul som, že vyššie uvedenú žiadosť o pomoc vybavoval istý zamestnanec s vysokoškolským vzdelaním, volajme ho pán S.
V čase, keď sa Adam dozvedel o podozrivých či pochybných transakciách na Tiborovom účte, sa opäť rozhodol kontaktovať Úrad komisára. Tentokrát už nie písomne, ale osobne. Chcel ozrejmiť svoje podozrenia ohľadom tejto DSSky a doložiť všetky jemu dostupné informácie a samozrejme listinné a iné dôkazy. Stretnutie sa po dohode uskutočnilo v jeden slnečný, pracovný deň. Bola streda, čo je ideálny čas, kedy by už mohol byť človek prebudený po nedeli a nepripravoval sa ešte na víkend.
Adama na sekretariáte uvítala riaditeľka úradu, ponúkla ho kávou a doniesla aj domáce koláčiky s tým, že sa mu bude venovať spomenutý pán S. Stručne si vypočula o čo sa jedná, súhlasne pokývala hlavou a v jej tvári bolo vidieť prekvapenie, že sa podobné veci dejú, napriek tomu, že legislatíva sa snaží eliminovať nezodpovedné správanie niektorých DSSiek.
Keď krátko po tomto úvode vstúpil do miestnosti pán S, mal Adam zvláštny pocit. Treba napísať, že veľa napovie už prvý dojem. No, a už aj ten nebol celkom pozitívny a to prešlo ešte len pár sekúnd spoločného stretnutia. Adam si často človeka niekam zaradí už po pár vizuálnych a sluchových vnemoch. Stane sa, že nie vždy úspešne. Pri tomto pánovi však nemalo zmysel dávať mu druhú šancu a zaradiť ho niekam inam až na druhý - prvý dojem.
Poznáte ten pocit, keď stretnete človeka, ktorý predpoludním vyzerá, že síce stihol vstať z postele, ale zrejme ešte neraňajkoval, alebo, že ešte neobedoval, ale už sa do postele akurát chystá? Takýto pocit mal aj Adam z pána S. Dobrá rada pre každého, kto chce niečo riešiť na Úrade komisára. Neotravujte a nezaťažujte úradníka v práci, dokonca pred obedom alebo možno ešte pred raňajkami. Nikam to nevedie a je to celkom na úkor vášho času. No, veľmi zlý úvod, ale keď už si dáte tú námahu niekam vycestovať, tak stále hľadáte chybu na svojej strane a ospravedlňujete tú druhú.
Adam sa snažil rozpovedať všetky závažné informácie, ku ktorým sa dostal, odovzdal listinné dôkazy o transakciách na Tiborových účtoch a trpezlivo, pomaly a veľmi zrozumiteľne vysvetľoval a vysvetľoval. Dotyčný pán, ktorého to podľa Adama absolútne nezaujímalo si prezeral výpisy z účtov a zjavne mu niečo nedávalo zmysel. Vec, ktorá ho neuveriteľne vyrušovala bola, že v jednej banke má klient vedené dva účty. Predpokladám, že to bol účet s podúčtom. Dookola si ich prezeral a krútil hlavou. Na jednom účte, boli takmer samé príjmy a výdaje len ako presun prostriedkov na ten druhý, takmer výlučne so samými výdajmi. Podľa mňa je to dobré riešenie ak chcem trošku kamuflovať. Totiž pokiaľ niekomu ukážete výpis z účtu, kde nevidieť, kam odchádzajú finančné prostriedky, len ako presun na iný účet rovnakého majiteľa nemusí to byť podozrivé. To je len môj laický pohľad a môže to mať možno aj iný význam.
Čerešničkou na torte bolo konštatovanie pána S., že Tibor má na účte nasporené „slušné financie“. A vzhľadom k tomu, že on dobre pozná pomery klientov DSS, ktorí poberajú invalidný dôchodok, to nie je normálne mať na účte takúto nasporenú sumu. Adam mu trpezlivo vysvetľoval, že Tibor pracuje v chránenej dielni a keď si spočíta jeho príjem včítane dôchodku a mesačné platby v DSS, tak mu zostane na účte možno až 300 Eur mesačne. Že pokiaľ má účet už niekoľko rokov, tak za každý rok sa mu nasporená suma môže zvýšiť 12 násobne a môže si prilepšiť o viac ako 3.500 Eur ročne. Mohla, ale nezvýšila. Pán S súhlasne kýval hlavou a vzápätí vyslovil vetu: „Ale aj tak tomu nerozumiem, že si našetril takúto sumu“. Adam si myslel, že s ním len žartuje a opätovne sa mu snažil vysvetliť triviálne detaily, ktoré by snáď vysokoškolsky vzdelaný človek pochopiť mohol a mal. Keď mu Adam ukázal, že z jeho účtu odchádzajú mesačne sumy v niekoľko sto eurových sumách do O.z. Dobrá rodina, len sucho podotkol: „To je v poriadku. Veď keď chce darovať, nech daruje“. To už Adama celkom pobúrilo a opýtal sa pána S., akú sumu mesačne on daruje do nejakého občianskeho združenia, keď invalidný dôchodca celkom bežne mesačne aj 500 Eur. Pán S nechápavo pokrútil hlavou, prečo sa ho na to Adam pýta, ale obratom povedal, že on nedaruje nič, lebo nemá na to financie. Keď sa ho Adam opýtal, či je teda podľa neho celkom bežné a pochopiteľné, že invalidný dôchodca s nízkym príjmom daruje pravidelne také vysoké sumy nejakému občianskemu združeniu, o ktorom ani nevie, že existuje, ale pán S. nie, opäť len sucho poznamenal, že to je Tiborova vec, komu a koľko daruje. Adamovi bolo jasné, že podnikol zrejme celkom zbytočnú cestu a stretol sa s človekom, ktorý je z jeho pohľadu úplne nekompetentný. Keď chcel ukázať ďalšie dôkazy pánovi S, ten skonštatoval, že ich nepotrebuje.
Celé stretnutie trvalo asi 90 minút. Adam vypil kávu, ale nezjedol ani jeden z domácich koláčikov, akosi mal pocit, že by mu zostal v krku aj s horkou príchuťou celého stretnutia. Na záver sa pána S. opýtal čo bude nasledovať. Ten sa zamyslel a povedal: „ Musím to prekonzultovať so skúsenejšími kolegami a budeme to riešiť. Výsledok vám oznámime“.
Celé toto stretnutie si pán S. robil do pripraveného tlačiva poznámky. Nooo, poznámky je trochu silné slovo. Ak si Adam dobre všimol, tak na ploche snáď ani nie formátu A6 pár bodov, len tak z plezíru.
Adam bol sklamaný zo samotného stretnutia, ale dal tomu šancu a veril, že sa veci nejako pohnú. Mal však zvláštne tušenie, že jeho predstava riešenia tejto veci sa môže líšiť od tej reálnej, ale zďaleka nepredpokladal, že odpoveď Úradu komisára mu vyrazí dych a uvedomil si, že tadiaľto cesta určite nevedie. Ešte pred samotným doručením vyjadrenia z Úradu komisára, podnikol ďalšie kroky, keďže nedôvera v túto inštitúciu vzrastala každým dňom.
V budúcej časti zverejním celé „Vyjadrenie k výsledku posúdenia podnetu“. Budete si môcť urobiť vlastný obrázok o práci tejto inštitúcie a uvedeného pána S. a dozviete sa z neho celkom zaujímavé veci.
