Skúseným okom ostrieľaného cestovatela som prebehol nástupište. Potvrdil som si odhad, že rozhodne nie všetci si sadnú, ak sa vôbec všetci dostanú do vlaku. Zo skúseností nazbieraných z cestovania na výšku, pri prestupoch vo Zvolene, som vedel, že prvé sekundy sú rozhodujúce. Kým sa masa spamätá a pochopí, že ten úbohý vagónik je skutočne náhradný vlak. Odhadol som miesto budúcich dverí a rýchlym krokom som sa tam presúval... nikdy nebežte! Môže to vyvolať pozornosť a zvýšenú mozgovú aktivitu potencionálnych sedadlových konkurentov a neželané presuny ľudí.
Odhad sa ukázal ako správny. Motoráčik zastal, kde som očakával a do vlaku som nastupoval ako tretí. Zabral som štvorku a bránil ju kritických 30 sekúnd zubami nechtami, pohľadmi a zavadzajúcimi kolenami, kým nenastúpili daľší mariášnici.Nuž a následne sa celý vlak, čo normálne nastupuje do 4 vagónov, musel natrepať do jedného vagónikoveho motoráčiku. Ja som uz len držal hlavu dole, kým sa rozdali prvé karty, aby som nevidel vyčítave pohľady emancipovaných žien v strednom veku s veľkými zavadzajúcimi kuframi. Už na bahnhoffe vo Viedni ľudia stáli namačkaný ako sardinky. Posledného zúfalca prirazili do hutného davu zatvárajúce sa dvere.
Vláčik zaúpäl, rušnovodič ho vypäl k maximálnemu výkonu a pohli sme sa k daľšej stanici, kde ľudia neveriacky pozerali na vagónik, nápis Bratislava a natlačené tváre na zarosených oknách. Dvere sa otvorili a na zhrčených nástupivštiachtivých ľudí vypadli cestujúci. Následná frustrácia a organizovaných chaos bol umocnený hláškou, že kôli poruche na trati od Rasdorfu, si rakúšania musia vystúpiť, pretože vlak pôjde náhradnou trasou. Nastalo veľké premiešavanie, supenie, funenie s významom, "náhodné" rozkopávanie objemnej batožiny. Aby sprievodca situáciu ukľudnil, zahlásil, že sa má vystupovanie čo najskôr ukončiť, lebo máme meškanie. v tej chvíli by sa dala zlá karma expedovať na tony.
Krabice sa dohýbali, ľudia dopremiešavali, vyrazili sme na Stadlau. Čakalo nás plné nástupište. Prvý krát v živote som videl japonské nastupovanie na európskom vlakovom nástupišti. Sprievodca už ani nevystúpil kôli kontrole, pretože ináč by sa už do vlaku nedostal. Jeden z posledných chlapov nastupoval s rozbehom. Pokúsil sa nastúpit normálne. Dva krát poprosil, či môžu ľudia ešte postúpiť do vozu. Nemohli/nechceli. Tak si spravil 4 kroky vzad, rozbehol sa a skočil do dverí. Vošiel sa aj on. Človeku by ani nenapadlo, akým lukratívnym miestom sa môže zrazu stať páchnuci záchod, v preplnenom vláčiku. A nestavať sa k bicyklom. Či chcete, alebo nie, ľudia vás na hranatý pedál alebo mastnú prehadzovačku aj tak natlačia.
Pohli sme sa smer Marchegg, okružnou trasou rakúskeho vidieku. Malý vláčik nemá klímu, ani vetranie. Má okná. Vzduch začal byť nedýchtelný. Tak si ludia otvorili okno. Následne prišla stažnosť, že vzadu paniam fúka. Zavrieť okná! Hm... Vpredu niekto odpadol. Otvoriť okná! Fúka. Zavrieť okná! Zastali sme kdesi v poli, čakali sme na výhybku. Zrazu zdesený hlas výpravcu z reproduktoru, "bitte NICHT aussteigen!". Zrejme sa niekto cez núdzové otváranie dverí pokúsil dostať k vzduchu. Konečne Marchegg.
Stojíme. Pol hodina uplynula, nič sa nedeje, nikto nič nehlási. Vo vzduchu bolo cítiť revolučnú náladu a masy zrelé a pripravené na vypálenie najbližšieho objektu(výpravčia stanica) a následnú revolúciu. Za oknom sa objaví tvár rakúskeho výpravcu a jednému cestujúcemu cez okno povie, že si všetci musia prestúpiť do druhého vlaku, že tento motoráčik nemá papiere na to, aby mohol jazdiť na slovensku a strojvodca nemá patričné školenie a okamžite zmizne. Správa sa šíri vagónom a krvilačná masa sa vyvalila von. Zo železničného personálu nebolo nikde nikoho. Dav pochopil, že sa má presunúť do vlaku, čo práve prišiel zo Slovenska(smerom na Viedeň). Konečne nejaké uvolnenie. Ako si dav cestujúci do Bratislavy nastúpil, vydal sa slovenský sprievodca po vlaku, že vlak otáčajú späť na Slovensko a tí čo chcú cestovať do Viedne, si musia presadnúť do motoráčiku. Zrejme to nešlo povedať pred nástupom nasratej masy a cez palubný interkom. Nehovoriac o tom, že tam boli ľudia,čo slovensky nerozumeli a to že si sprievodca niečo žvatlá im bolo srdečne jedno, pretože oni sedeli vo vlaku DO Viedne. Podružné problémy babičiek, že oni majú prípoj do Českých Budejovíc, to už neriešil vôbec nikto.
Do Devínskej sme dorazili s 1 hodinovým meškaním a ja som mal auru čiernu ako uhlie. So známym, čo si užil natlačenie na smradlavých cigánov sme sa zhodli, že jediná terapia je ísť na pivo a vyrozprávať sa.Dali sme tri a ja som vyhladený a čistý došiel domov a všetku nasratosť nechal v krčme.
Ponaučenie z príbehu... Nesmejte sa rozvojovému svetu, lebo ani sa nenazdáte a môžete v ňom zrazu žiť. Jedna malá porucha, iniciatívny blbec s rozhodovacou právomocou a priehrštie regulácií a sme tam! A k erotike... tak ako železnice včera, som mnou už dávno nikto nevy*ebal. A to som bol jeden zo štastnejších, ale ten gruppensex na tej stovke ostatných platiacich cestujúcich, ten stál ako divadlo za to. A nejaké ospravedlnenie, kompenzácia? Pchaaaa.
