Teraz, keď sa už verejne šepkalo aj medzi kuchármi o tom, že aj Slováci pôjdu na Rusa a šíru zem budú od židobolševika oslobodzovať, v ňom dozrelo rozhodnutie. Uletí.
Prelet sa uskutočnil medzi 14:50 až 16:03 v letovej hladine 1000m a celá letka, v troch rojoch, nakoniec šťastne pristála na letisku v Spišskej Novej Vsi. Po zabývaní si zašiel za svojím kamarátom Ondrom. „Počuj Ondro, čo si myslíš, čo bude. “, opýtal sa Julo, zatiaľ čo otváral fľašu domácej od apuku. Obaja sa sa spokojne posadili a chrbtom opreli o majákový agregát, aby im nefúkalo do tváre. Ondro sa odhodlane zadíval na fľašu, pozrel sa na oblohu, zamyslel sa a povedal:“Čo bude.. asi sa opijeme“ a prevrátil do seba pohárik. Julo nalial ďalší. Vieš ako to myslím. Vieš že ma domov ťahá. „Domov, domov... neni ti tu dobre, kam sa furt trepeš? „, spýtal sa Ondro. „Zajtra odletím, už som sa rozhodol“. Dopili ďalší pohárik. „Nuž keď rozhodol, tak rozhodol, s tým už sa nedá nič spraviť.“, filozoficky zhodnotil Ondro a rozlial ďalšie poháriky. „So zajtrajším veliteľom lietania si sa už rozprával?“, dodal. „Ešte nie, ale vieš že to nieje problém. Ale keď sa budú pýtať kam letím, povedz, že idem pozrieť frajerku do Piešťan a na večer som naspäť. Technikom som už odniesol fľašu, nech mi zajtra natankujú osmičku.“, skonštatoval Julo. „Zájdi aj za mechanikmi, nech ti pozrú pred letom mašinu, za pár cigariet sa to oplatí.“, doplnil Ondro. „Cigarety si šetrím do Ruska. Veď sme dnes leteli. Mašiny musia byť v poriadku.“, zhodnotil Julo pri dopíjaní pohárika.
Ráno ho zobudila mierna bolesť hlavy. Vedel ale , že mu ju tam hore vyfúka. Naraňajkoval sa, zašiel k stojánkom a pohľadom sa opýtal technika, či je mašina plná. Technik prikývol a venoval sa vybaľovaniu kontrabandu, čo doniesli z Piešťan v prázdnych cvičných nádržiach. Skontroloval si padák, sadol do mašiny a poriadne sa zagurtňoval. Kývol na pomocného technika, mladého 18 ročného chlapčiska, čo ešte pred šiestimi týždňami pásol voly v Terchovej, nech mu nahodí jeho „päťstovku“. Mašina zabrala na prvé pretočenie a on odroloval na štart. Zvuk túrovaného motora vyburcoval veliteľa lietania z jeho letargického driemania v poľnom stane. Vyšiel von do denného svetla a videl, ako sa „päťstovka“ odliepa na konci dráhy od zeme a stúpa k nebu. Pre istotu sa pozrel do letovej knihy a sprosto zahrešil, chvíľu sa ešte pozeral za vzďaľujúcou sa mašinou a zahrešil znova. Došiel do barakov, rozrazil dvere a zrúkol. Kto to odletel? Od partie mariášnikov sa neurčito ozvalo, že Julo. Vraj mu frajerka v Piešťanoch zahýba, do večera je naspäť. Karty opäť začali plieskať o drevenú bedňu, ako by sa nič nestalo.
A tak sa Julo, ako prvý dezertér Slovenskej armády, ktorá ešte ani nevstúpila do vojnového stavu s Ruskom, vybral do Ruska v plen. Počasie bolo pekné, slniečko svietilo, krajina ubiehala pod krídlami. Po pol hodine idylického letu zrazu zakolísali otáčky, potom znova a Julo uvidel, ako zastala vrtuľa a počul, ako na lankách hviždí vzduch. Boha jeho aj s mechanikmi, prebehlo mu mysľou. Na viac nebol čas. Bolo treba hľadať miesto na pristátie, pretože zem sa začala veľmi rýchlo a neodbytne približovať. Vedľa dediny Veľký Brezov zbadal dlhšiu lúku a už aj nasadzoval na pristátie. Nuž, neboli to ideálne podmienky a ani on nebol z tých nejlepších. Lúka bola krátka a tak „päťstovka“ skončila v ovocnom sade, ktorým lúka končila. Náraz, lámanie haluzí, zvuk škrípajúceho plechu, tma. Z bezvedomia ho prebrala kolísavá siréna. Rozdrapil krvou zatečené oči z rozbitého obočia a uvidel, že to nieje siréna, ale brezia krava, ktorá sa, vydesená nárazom, mykala na reťazi pripútanej k stromu. Odopol sa a vypadol z polámanej kabíny. Rozhliadol sa a uvidel pribiehať na lúku sedliaka s vidlami v rukách. Najprv si myslel že mu ide pomôcť, ale podľa vypúlených oči,šialeného výrazu a bojového pokriku „Basz meg az anyádat, az én tehenem“ pochopil, že je čas utekať. Sedliak vidiac, že mu jeho obeť uniká, prehodil dohladka ohmatané porisko vidlí do hornej polohy, zaklonil sa a hodil. Vidly trojky z hlasným VHUŠ preťali vzduch. Opísali dokonalý balistický oblúk, ktorý končil v chrbte utekajúceho. Zaborili sa do padáku pilota a energia ktorú mu dodali,ho doslova zdvihla zo zeme a hodila tvárou na hrušku, ktorej sa práve vyhýbal. Tma. Prebrala ho až maďarská vrava, kde sa sedliak maďarskej vojenskej hliadke dušoval, že ho nechcel zabiť. Že ten incident s vidlami, ktoré ešte stále trčali z padáku, bolo len také malé nedorozumenie.
Hliadka zobrala nebohého Jula do Užhorodu, odkiaľ už na druhý deň upozornili posádku v Spiškej Novej Vsi, že je Julo živý a zdravý u nich. Ktože ho vie, ako by sa boli veci pohli, keď by sa nebol pohol front a 22. Júna 1941 nezačala operácia Barbarosa.
Takto sa Julo dostal na Slovensko až po tom, čo jeho jednotka odišla bojovať na ruský front a 10. Septembra 1941 mal vojenský súd v Bratislave.
Prokurátor Milvousek, ktorý bol polovičný Čech ale i polovičný Slovák, a preto nemusel odísť do protektorátu, už mal pripravenú plamennú obžalobu. Dopočul sa totiž, že o prípad sa zaujíma i úrad Nemeckej leteckej komisie na Slovensku a chcel aby to bola ukážka príkladnej slovenskej oddanosti nemeckej veci a on ako oddaný skutočne nemusel do Protektorátu. A tak bol Julo obvinený za zbehnutie, krádež vojenského materiálu, vyzvedačstvo a prečin sprenevery. Nič mu nepomohla obhajoba, že vlastne zachránil život niekoho iného na fronte, lebo odhalil neschopnosť technikov udržiavať stroje v dobrom technickom stave a vyradil poškodený stroj z lietania. Rozsudok, pod dozorom nemeckých pozorovateľov a horlivého prokurátora musel byť príkladný a tak si Julo vypočul, že sa odsudzuje k trestu smrti povrazom.
Ako to už ale na Slovensku býva, po opadnutí záujmu a prekrytí ďalšími udalosťami, Julo dostal 4.10.1941 prezidentskú milosť a trest smrti mu bol zmenený na doživotie, ktoré sa skončilo príchodom východného frontu na Slovensko.
Dátumy a postavy niesu tak úplne vymyslené a väčšina poviedky sa zakladá na historických faktoch :).
