V prvej časti sme si stručne povedali, čo to tie grindhouse kiná boli, zostáva však zodpovedať otázku – čo sú to grindhouse filmy?
Z názvu článku (resp. tejto minisérie) by sa dalo usudzovať, že sú medzi grindhouse filmami a exploitation filmami môžeme vložiť to pomyselné „rovná sa“. No nie tak celkom. Samozrejme, exploitation filmy boli – predovšetkým v záverečnej ére – pevnou a neoddeliteľnou súčasťou grindhouse kín, grindhouse však zahŕňa oveľa viac ako klasické horrorové béčka, kungu fu či legendárne softcore a hardcore snímky 60. - 80. rokov 20. storočia.
Totižto v kinách na 42nd Street v New Yorku, ulici, označovanej aj ako „Deuce“, sa premietali aj mainstreamové filmy, a to nielen na úplnom začiatku premietania, ale aj počas hektického obdobia najväčšej „slávy“ týchto kín, teda v období pár rokov pred ich koncom, a tak mohli návštevníci grindhouse kín zhliadnuť napr. Star Trek, Apocalypse Now, Return of the Pink Panther, Kramer versus Kramer, Brubaker, Naked Gun, Twins, Young Guns… filmy, ktoré sa nedajú rozhodne považovať za nejakú pofidérnu produkciu. Výhodou bolo, že na rozdiel od kín v iných častiach New Yorku, bolo vstupné v grindhouse kinách na Deuce nižšie (ale zato riziko toho, že človek bude v prítmí kina olúpený, oveľa vyššie, nehovoriac o nízkej úrovni komfortu v spustnutých budovách, návštevníci týchto legendárnych ustanovizní spomínajú na základné pravidlo – nikdy nepoužiť toalety!). Ľudia však vyhľadávali skôr filmy, ktoré sa nikde inde nehrali.
Nájdu sa priaznivci, ktorí za grindhouse film považujú len tie snímky, ktoré naozaj boli premietané v grindhouse kine (hlavne v tých na „Deuce“, keďže tie boli a sú najznámejšie). Preto napr. Godfather III, Rocky V či Predator 2 grindhouse filmami sú, no žiaden film vyrobený po júni 1994 (kedy sa zavrelo posledné grindhouse kino Harris) si označenie „grindhouse film“ nemôže nárokovať.
Samozrejme, s rastúcou nostalgiou a popularitou grindhouse rastie aj snaha zakomponovať túto estetiku do nových filmov – prípadne aspoň do faux (falošných) upútavok, viď už spomínané kombo Death Proof/Planet Terror od Tarantina a Rodrigueza (a pre úplnosť len dodám, že aspoň Machete sa okrem traileru dočkal 2 filmov). Niektorí moderní filmári tak aspoň sem-tam použijú efekt poškriabaného/obohratého filmu, či prepáleného celuloidu, hoci výsledný efekt je – minimálne u mňa – otázny. Tieto „efekty“ boli kedysi realitou grindhouse kina a rozhodne to nebrali ako zážitok v cene lístka, ale našťastie sa aj tieto moderné experimenty nejako neujali.
A než sa pustíme do objavovania exploitation filmov (a súvisiacich kníh a iných publikácií), treba spomenúť ešte jeden termín – drive-in theatre (alebo drive-in cinema). Pôvodne americká záležitosť, kde sa autami chodí takmer všade – skoro som padol na riť, keď aj k bankomatu sa človek dovezie autom, lebo veď čo budeme nohy drať – drive-in je kino, v ktorom si človek vychutnáva film na veľkom plátne z pohodlia (no, ehm) svojho automobilu, pričom zvuk sa šíril z reproduktoru, ktorý si človek vložil do auta z vedľa stojaceho stojana. Drive-in kiná premietali podobné filmy ako grindhouse kiná, mnohokrát však ich repertoár zahŕňal aj lokálnu produkciu, preto sú pre filmového nadšenca rovnako zaujímavé.
Na rozdiel od grindhouse kín drive-in kiná prežili do dnešnej doby, no v realite veľkoplošných obrazoviek v obývačke je otázne, na čo by som sa trepal v aute niekam do preč, aby som si pozrel Peter Rabbit (čo je skutočný prípad napr. aktuálnej ponuky Woodside Drive-in Cinema and diner v Birkenhead neďaleko Liverpoolu).
A aby sme ani dnes neobišli, takpovediac, „na sucho“, predstavíme si ďalší zaujímavý dokument, týkajúci sa grindhouse kinematografie – American Grindhouse z roku 2010.
Hneď úvodom poviem, že ide o jeden z mojich najobľúbenejších filmových dokumentov, a v úlohe rozprávača nás sprevádza legendárny Robert Forster (ktorého ste mohli vidieť napr. v obľúbenom filme VHS éry Alligator a mnohých ďalších).
Históriu grindhouse nám prinášajú pohľady povolaných osôb – režisérov/producentov a filmových historikov, a bol by hriech si niektorých z nich nepripomenúť.
Producent a režisér John Landis patrí medzi osoby, ktoré je radosť sledovať a počúvať. Plný entuziazmu pre film, hádžuci vtipné bonmoty kade-tady, Landis režíroval kultové snímky ako Schlock (jeho režijný debut z roku 1973), The Blues Brothers (1980), An American Werewolf in London (1981), Amazon Women on the Moon (1987) či Beverly Hills Cop III (1994), režíroval taktiež hudobné videá pre Michaela Jacksona (Thriller, Black or White) a Paula McCartneyho (Spies Like Us) a taktiež rôzne TV filmy a epizódy televíznych seriálov.
Fred Olen Ray je známym režisérom a producentom exploitation filmov (v žánroch ako sexploitation/softcore, horror, action a v poslednej dobe hlavne vianočné filmy pre rôzne TV kanály). V minulosti sa venoval aj wrestlingu (pozri napr. jeho film Southern Discomfort z roku 2002). Mimochodom, filmovému remeslu sa upísal aj jeho syn, Christopher.
Samozrejme, nemôže chýbať ani legendárny Herschell Gordon Lewis, scenárista, producent a režisér takých kultových snímkov ako Blood Feast (1963), Scum of the Earth (1963), Two Thousand Maniacs! (1964), Color me Blood Red (1965) či The Wizard of Gore (1970), ktorý po svojom odchode z filmového priemyslu sa venoval direct marketingu a reklame, a publikoval viac ako 20 odborných kníh na túto tému.
Tentoraz nesmiem zabudnúť na Williama (Billa) Lustiga, ktorého som mal spomenúť už pri mojej mini-recenzii 42nd Street Memories (ale nevysvetliteľne mi vykĺzol z pamäti). A spomenúť ho treba právom, Lustig je nielen režisérom, scenáristom a producentom, ale taktiež vlastníkom dôležitého filmového vydavateľstva Blue Underground, ktoré vydáva reedície kultových exploitation snímkov.
Lustig režíroval také zásadné filmy, ako Maniac (1980), Vigilante (1982), aj u nás známu trilógiu Maniac Cop (1988, 1990, 1992).
Režisér Lewis Teague je známy už spomínaným filmom Alligator (1980), do režisérskej stoličky sa posadil aj pri filmoch ako aj u nás známy Cujo (1983), The Jewel of the nile (1985) či Wedlock (1991).
Ďalšou legendou, ktorú nesmieme opomenúť, je herec David Hess, známy predovšetkým ako brutálny Krug z filmu The Last House on the Left (1972) či Alex v House on the Edge of the Park (1980), objavil sa však aj vo filmoch ako Swiss Conspiracy (1976), Avalanche Express (1979), Bodycount (1986) či Swamp Thing (1982). Režíroval taktiež slasher To All Goodnight (1980).
Kaskadér a herec Bob Minor je k zhliadnutiu v klasikách ako Coffy (1973), The Soul of Nigger Charley (1973), Switchblade Sisters (1975), Escape from New York (1981), Commando (1985), Aces: Iron Eagle III (1992) a mnohých ďalších.
Legendárny režisér a scenárista Jack Hill je známy hlavne svojimi blaxploitation filmami, ako napr. Coffy (1973), Foxy Brown (1974), ale aj zásadnými WIP (women-in-prison) snímkami The Big Doll House (1971) a The Big Bird Cage (1972) či fantasy Sorceress (1982).
Fred Williamson – toto meno by malo znalcom filmu známe. Známy z filmov ako Hammer (1972), The Godfather of Harlem (1973), Boss Nigger (1974), Inglorious Bastards (1978) a béčkových klasík ako trilógia Black Cobra (1987, 1989, 1990)), Delta Force Commando (1987), From Dusk to Dawn (1996), Starsky & Hutch (2004) a mnohých ďalších.
Samozrejme, to nie je kompletný výpočet osôb, objavujúcich sa v tomto dokumente (vynechali sme napr. filmových historikov Kim Morgan, Eddieho Mullera a Erica Schaefera, medzi inými), v každom prípade, pre milovníka filmu je tento dokumentárny film viac ako odporúčaný.
S dostupnosťou to je všelijaké, dokument by mali byť dostupný na Amazon Prime, Microsoft Store, Google Play a iTunes, fyzické vydanie (DVD) prostredníctvom Kino Lorber.
Trailer:
