Rovnako ako v slovenskom prípade, aj tu počujeme argumenty typu "keď sem prišli, nech hovoria po česky" a podobne - čo, opäť rovnako ako na Slovensku, poukazuje najmä na absolútne nedostatočné vzdelanie spoločnosti v histórii, ktorá nevie, že ani slovenskí Maďari, ani tešínskí Poliaci, nikam nepritiahli, ale naša zlatá dobrá mierumilovná vlasť im ich tradičné územia jednoducho zobrala, najmä zo strategických dôvodov. Ak niekomu zoberiem územia, kde nikdy nebolo povinné hovoriť jazykom môjho národného štátu, tak sa predsa ťažko môžem diviť, že miestni mojím jazykom hovoriť nebudú. Analógiou by mohla byť hypotetická anexia ČSR Sovietskym zväzom, o ktorú dokonca niektorí naši boľševici usilovali, po ktorej sa mohlo stať, že by každé jedno české mesto mohlo mať cedule v ruštine, teda aj písané azbukou. Česi by potom boli v rovnakej pozícii, ako Poliaci, keby žiadali, aby aspoň menšia ceduľa označujúca hlavné mesto mohla niesť latinkou napísaný nápis "Praha", aspoň ako doplnenie oficiálneho ruského Прага. Prečo toľko ľudí u nás nedokáže merať rovnakým metrom iným, ako sami sebe?
Veľa ľudí v Českej republike totiž dodnes žije v boľševickom presvedčení, že môžu do čohokoľvek na území svojho štátu tárať, pretože rovnako je "všetko ich". Nechápu, čo je to súkromný majetok, ani možnosť miestnych sa rozhodnúť, ako so svojim majetkom naložia, ak nebudú pritom napríklad významne poškodzovať životné prostredie alebo iných občanov. Aj keby sa ľudia z Tešína rozhodli, že nafarbia Most Slobody na ružovo a nazvú ho Mostom Freddieho Mercuryho, nemá do toho, či sa to uskutoční alebo nie, nikto, kto v Tešíne nebýva, právo ani ceknúť. Môže povedať svoj názor, ale to je všetko - nemá žiadny nárok na to nútiť vlastníkov alebo samosprávu (v prípade obecného majetku) k akémukoľvek rozhodnutiu proti ich vôli. V 90. rokoch sa Česká republika stala v rámci Európy pomerne unikátnym krajom vzhľadom na svoj prístup k obecným samosprávam - na rozdiel od iných, centralizovanejších krajín, majú naše obecné a krajské zastupiteľstvá veľmi veľa autonómie a právomocí, siahajúce tak ďaleko, že keď si starosta Jindřichovíc pod Smrkem dal k ceduli oznamujúcej vjazd do obce vyhlášku zakazujúcu štátnym úradníkom pod pokutou vstup na územie obce, prešlo mu to. Podobný prístup k regionálnym samosprávam je ukážkou vysokej ústavnej vyspelosti Českej republiky, do ktorej však bohužiaľ, ako to tak vyzerá, väčšina občanov mentálne nedorástla.
Nie je to ani tak Dělnická strana, Národní odpor či iné okrajové združenia, ktoré sú síce plné tupcov a bezmozgov, ale sú v rámci spoločnosti na okraji, kto je dôkazom o nacionalistickej tuposti v našej zemi. Bohužiaľ naozaj nebezpečný je médiami zanedbávaný a občas pasívne priživovaný latentný nacionalizmus, ktorý sa netýka len niekoľko málo tupcov ako v prípade Dělnickej strany, ale väčšiny spoločnosti. Skúste začať sa rozprávať po česky – ak viete – s ľudmi, ktorých stretnete vo vlaku, na tému ich názorov na Slovákov, Poliakov, Rakúšanov, Nemcov, Američanov, Francúzov, Židov či iných národností - to sa dozviete vecí. Slováci "zaberajú miesto" na vysokých školách (keby boli Česi lepší, tak sa na tie univerzity žiadny Slovák nedostane, ale je lepšie revať na schopnejšieho, ako sa sám učiť), Poliaci sú všetci do jedného bigotní katolíci, Rakúšania sú blbci, Nemci nacisti , Američania ukážkoví blbci, Francúzi komunisti, Židia vládnu svetu - a tak by som mohol pokračovať. Je to práve toto, nad čím máme tendenciu často mávnuť rukou ako nad "neškodným", čo z mnohých ľudí v Českej republike robí len tupú nacionalistickú soldatesku, nie pár vyholených bezmozgov hajlujúcich potajomky v krčme, ktorých je v krajine toľko, že by sa mohli všetci stretnúť na jednom námestí.
