Púť

Na začiatku to bolo fajn, veď mal pripravených hneď niekoľko variant. Až dokým do toho nevstúpil chaoz. Chaoz z lenivosti a trochu aj zo strachu. Kopili sa mu veci a on sa do nich zahrabal ako krab pustovník medzi prázdne lastúry. A nebolo mu fajn? Ale čo teraz s tým všetkým? A kam sa zrazu všetci vytratili? Už ho nebavilo stále dokola to večné pobehovanie a zháňanie nového príbytku, obživy, alebo niečoho, čo by ho vytrhlo z bežnej reality. Prichádzali noví ľudia, menil prostredie, stále však nenachádzal nič, od čoho by sa odrazil... Ale áno, objavovali sa vízie, počul vnútorný hlas, ktorý mu radil. Tušil, čo má robiť. Neprijímal to. Zatváral si oči, uši, ústa, dokonca aj dvere pred všetkým tým, čo by ho mohlo posunúť ďalej. Vybral si cestu vedomého utrpenia. Možno si myslel, že aj tak po tmavej noci vždy prichádza jasný deň. Mal veľké plány, neuskutočnil žiadne. Pozrel sa ako vyzerá peklo, stretol sa s diablom, vykúpal sa v stoke, ešte stále cíti ten smrad. Nakoniec odišiel. S pocitom víťazstva. Bol to boj. So sebou samým alebo skôr s tými prílepkami, čo sa na neho hneď zakvačili? Boli tam aj také milé delfíňatá, ktoré ho vyniesli nad hladinu, vždy keď sa topil. Priniesol si odtiaľ poznanie. Znovu prežil vlastnú minulosť, ale v iných situáciách. Porozumel, čo sa vtedy stalo, prečo má určitú vlastnosť, akým spôsobom ju nadobudol, alebo stratil. Obohatil sa aj o ďalšie poznania. Teraz je späť, pripravený na nové začiatky. Nové príležitosti. Stále, až dokým sa nenaučí počúvať svoj vnútorný hlas. Až dokým neobjaví to, pre čo tu vlastne prišiel. Dokým neuverí, že tá jednoduchá cesta, ktorú pred sebou má, je naozaj jednoduchá. Žiadna pasca, kde za najbližšou zákrutou číha lev s otvorenou tlamou. Veď život si môže spestriť aj inak ako hádzaním si polien pod nohy. Stačí sa mu len započúvať do svojho vnútorného hlasu a robiť to, čo mu našepkáva. A prípadné chyby v programe hlásiť na reklamačné oddelenie. Aj keď budú frflať, ako nestíhajú...