Žijem na zotrvačník

Niekedy mávam taký pocit akoby som sa zastavila. Nič sa nedeje. Teda vlastne deje, ale je to len taká rutina. Nič obohacujúce, žiadny pokrok. Ako keby som stála na mieste. Nie, že by som sa o nič neusilovala. Nečakám, že mi niečo padne z neba, len ten výsledok je vždy neúspešný. A po čase ma to prestane baviť vôbec sa o čosi snažiť. Potom už ani nevidím v ničom zmysel. Ani v živote, ani v smrti. Smrťou sa nikdy žiadne problémy nevyriešili. Skôr naopak - ak by som si to zvolila sama a dobrovolne, ešte viac by ma to zabrzdilo... Tak čo vlastne robiť v takom prípade?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Skúsim si natiahnuť zotrvačník. Ten ma potom môže vystreliť riadne ďaleko. Do neznáma. Neviem, čo ma čaká, či budem šťastná a bude sa mi dariť, ale hlavne sa pohnem z miesta. Nevadí mi, keď padnem dole, alebo len klesnem nižšie. Je šanca, že ma to potom vystrelí riadne vysoko... Momentálne mám zmiešané pocity - aj sa na to teším, zároveň mám obavy. Ale zvládnem to. Musím.Mám rada pocit istoty. Ale nie na dlho. Keď začne istota spadať do stereotypu, prichádza k stagnácii a postupne k úpadku, akémusi zahnívaniu, degenerácii. Vtedy hrozí, že odumrú niektoré časti. Ale všetko je kolobeh, takže aj keby odumrelo všetko, malo by to svoj význam. Ja to ale nenechám zájsť do takého štádia. To si radšej natiahnem zotrvačník. A posúvam sa rýchlosťou strely. Potom záleží na tom, kam dopadnem...Viem, že nikdy nebudem v ničom zvlášť vynikať. Nie tak, že by som z toho mohla ťažiť. Neidem do hĺbky, skôr len tak preletím. A pamätám si z toho len voľačo. Taká je moja cesta. Ísť ďalej. Nezastaviť sa v niečom a to rozvíjať. Častokrát sa mi stáva, že sa aj chcem niečomu venovať, ale nemôžem. Nikto ma nepočúva, alebo nie sú zrovna také podmienky na uskutočňovanie. A potom to nechám tak a usilujem sa o niečo iné. No a vtedy to príde. To, čo som kedysi chcela, ale teraz už nie. Vyžadujú to odomňa ľudia, ukazujú mi cestu, pýtajú sa na to, podávajú mi inštrukcie a ja to už dávno nechcem... No zoberiem si, čo mi iné ostáva. Aj keď sa otočím chrbtom, vždy ma to nakoniec nájde. A tak sa vrátim späť, natiahnem zotrvačník a pálim dopredu.Nikdy nie som spokojná s tým, čo mám a tam kde som. Nehľadám pocit uspokojenia. Potrebujem zmenu. Stále. Ísť ďalej, nezastavovať sa pridlho pri niečom, či je to miesto, alebo poznanie. Potrebujem ísť za to. A keď sa už ďalej nedá, vrátiť sa späť. Aj tak mi stále niekto stojí na brzde. (Ten niekto, to je nejaká časť zo mňa, časť osobnosti, alebo jedna z podosobností). Možno to má byť práve tak. Nemusím byť prvá v cieli. Veľa vecí by som prehliadla. Ani sa neupriamujem na jeden cieľ. Hľadám niečo, čo tu nie je. Neviem čo to je, ale potrebujem sa dostať za "toto tu". Dostanem sa za to až vtedy, keď to tu budem dobre poznať. Alebo na to natrafím len tak náhodou, zrovna keď to nebudem hľadať. A ešte by tu bola možnosť, že mi to ukáže niekto, kto vie, ako sa dá za to dostať. Ale teraz idem ďalej. Nemyslím na to. Aj tak ma k tomu nakoniec privedie zotrvačník.

Veronika Rybáriková

Veronika Rybáriková

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

rozlietaná na všetky strany, stále niečo hľadá, všade je so všetkým nespokojná, nakoniec prijíma prítomnosť takú, aká je Zoznam autorových rubrík:  vnútorný svetpohľady vonSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

42 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu