Do Belehradu
S touto otázkou sa stretávam čoraz častejšie a taktiež ju začínam čoraz častejšie pokladať aj ja ľuďom, s ktorými sa stretnem. Nestáva sa mi však často, aby niekto povedal: “Idem do Záhrebu. Rozhodli sme sa ísť do Ljubljany.“ Mám pocit, že hlavné mestá krajín bývalej Juhoslávie nie sú pre našinca príťažlivé. Prečo je to tak? Možno kvôli predsudkom, strachu z Balkánu alebo pocitu, že keď poviete: „Idem na víkend do Paríža“, tak to má väčší šmrnc. Vždy, keď idem do Belehradu - chodím sem niekoľkokrát do roka - a zmienim sa o tom v rámci nejakej konverzácie, väčšina reakcií vyzerá rovnako: „A čo tam?“ Naučila som sa odpovedať jednoducho: „Presne to isté čo v inej metropole sveta. Zájsť si na vernisáž, do múzea, alebo do kina, posedieť na káve a ísť tancovať do klubu“.
Áno, aj počas tohtoročných veľkonočných sviatkov sa chystám na Balkán, presnejšie do Belehradu, ktorý je mojím druhým domovom už niekoľko rokov. V tomto blogu by som Vás rada previedla mestom tak, ako keby ste na predĺžený víkend počas jarných mesiacov išli so mnou.
Hovorí sa, že mesto, ktoré utŕžilo tisíc rán a prežilo stovky smútkov, si dokáže zachovať svoju večnú dušu. Dušou Belehradu sú kafany, malé mestské trhy, pekárne, kaviarne na hausbótoch na rieke Sáva, tajné bary, umelecké squaty, parky, galérie. Pripravte sa na to, že najviac z Belehradu uvidíte, keď si ho prejdete pešo. Nečakajte čisté ulice, opravené fasády domov, trpezlivých vodičov, ktorí vás pustia cez prechod. Väčšina ľudí nemá z Belehradu najlepší dojem. Na prvý pohľad je to sivé, uponáhľané veľkomesto. Ale tým, ktorí ho akceptujú také aké je, ukáže svoju skrytú krásu.
Deň prvý-štvrtok:
Štvrtok je ideálny deň na prílet, príjazd do Belehradu. Austrian Airlines majú pravidelnú linku z Viedne, nadšenému šoférovi trvá cesta autom z Bratislavy do Belehradu približne sedem hodín. Cestou z letiska, ideálne mimo dopravnej špičky, lebo sa nahneváte ešte ani v meste nebudete, Vás po ľavej strane privíta prvá brutalistická stavba Belehradu. 30-poschodový sivý mrakodrap je vstupnou bránou do mesta. Veža Genex-Kula Geneks alebo aj Západná brána Belehradu je mojou najobľúbenejšou brutalistickou (art brut) stavbou s prvkami štrukturalizmu a konštruktivizmu. Budova bola navrhnutá koncom 70. rokov minulého storočia a už zopár mesiacov patrí medzi národné kultúrne pamiatky Srbska.
Vitajte v centre Belehradu. Kde by som Vás ubytovala? Určite v Dorćole, momentálne najviac hipsterskej štvrti Belehradu v elegantnom hoteli Pavilion. Budova v art deco štýle bola navrhnutá Danicou Kojić, známou srbskou architektou v 30. rokoch 20. storočia ako vila pre manželský pár. Neskôr, v sedemdesiatich rokoch, sídlilo v budove iránske veľvyslanectvo. Budova nestratila nič zo svojej elegancie ani v 21. storočí a preto ju považujem za jedno z najkrajších miest, kde sa dá v Belehrade ubytovať.
Kedže máme štvrtok a štvrtok je malý piatok, mesto nespí. Mám pre Vás dve alternatívy. Drink v bare hotela Pavilion, ochutnajte ten s názvom „Young“ alebo drink v meste. Šesť minút chôdze od hotela Pavilion sa nachádza Cetinjska 15, epicentrum belehradskeho párty života. Priestory bývalého pivovaru obsadili pivárne, bary a kluby. Drink si určite dajte v bare DIM. DIM je mladšou sestrou najlepšieho techno klubu v Belehrade. Bar/klub DIM, nemajú radi škatuľkovanie, nie je len miestom na drink. Je to priestor, ktorý sa vyznačuje jedinečným industriálnym vzhľadom, eklektickým mixom hudby, umenia, módy a zmyslom pre undergroundovú kultúru.
Deň druhý-piatok:
Navrhujem preskočiť raňajky v hoteli a ísť na burek. Burek je upečené plnené pečivo (mäsom, syrom alebo špenátom) z ťahaného cesta. Najlepší v tejto časti a hovorí sa, že aj najlepší v meste, majú v pekárni Bobe. Je to burek pre tých, ktorí chcú cítiť ducha starého Belehradu. Burek robí ráno, hlavne po prehýrenej noci. Keď Vám ho pekár podá zabalený v papieri do ruky a vy doňho zahryznete, mali by Vás bolieť zuby. Burek sa musí jesť horúci. Nezabudnite si k nemu kúpiť jogurt. Lebo burek bez jogurtu to je ako párok bez horčice.
Po dobrých raňajkách je čas na kávu. Vedeli ste, že Belehrad mal svoje kaviarne skôr ako Londýn, Paríž alebo Viedeň? Kávu na územie dnešného Srbska priniesli Turci. Tradícia pitia tureckej kávy je v Srbsku zachovaná dodnes. Domaću kafu si môžete objednať v každej kaviarni či reštaurácii. Kúsok od pekárne Bobe, na ulici Kralja Petra mám dve obľúbené miesta na rannú kávu. Prvým je terasa starej vily reštaurácie Smokvica. Táto terasa je oddelená od cesty veľkým figovníkom a chýba jej len more, aby sa človek cítil ako na dovolenke. Druhým obľúbeným miestom je pražiaren s mestským vibom D59B. Vždy usmiaty barista, zaujímavý industriálny interiér a výborná káva, to je kombinácia, kvôli ktorej je treba túto pražiareň navštíviť.
Kým sa človek v Belehrade naraňajkuje, môže sa stať, že ani nevie ako, ale zrazu je jedenásť hodín. Poďme sa prejsť. Prechádzku by som začala na hornom Dorćole. Za čias Osmanskej ríše bol horný Dorćol (Zerek) rozvinutá obchodná štvrt mesta s nižšími domami a výhľadom na Dunaj. V tejto štvrti sa nachádza múzeum Vuka a Dositeja, ktoré je venované dvom velikánom srbskej kultúry. Pedagógovi a prvému srbskému ministrovi školstva Dositejovi Obradovićovi a tvorcovi srbského spisovného jazyka Vukovi Karadžićovi. Múzeum sa nachádza v najstaršej zachovanej obytnej budove v Belehrade, ktorá bola postavená v prvej polovici 18. storočia. Z tohto obdobia pochádza aj mešita Bajrakli-Bajrakli džamija, jediná oficiálna mešita v Belehrade, z ktorej sa však neozýva volanie muezína na modlitbu (azan) a hrobka derviša Šejka Mustafu. Na mieste, kde je postavená dervišova hrobka, žili v minulosti členovia mystických islamských štúdií a súčasťou priestoru bol aj cintorín. Po odchode osmanských Turkov z Belehradu, cintorín zanikol a v súčasnosti sa na jeho mieste nachádza park.
Z parku pokračujeme do mesta okolo Národného divadla a Národného múzea cez vynovené námestie Republiky-Trg Republike s bronzovou sochou princa Mihaila Obrenovića jazdiaceho na koni. Toto námestie je hlavným miestom stretnutí obyvateľov mesta. Keď Vám Belehradčan alebo Belehradčanka povie, že sa stretnete „pod koňom-kod konja“ myslí tým sochu princa Mihaila. Trg Republike je srdcom mesta a zároveň historickým miestom, kde sa odohralo množstvo protestov a nepokojov. Z námestia prejdeme na turisticky najrušnejšiu ulicu Belehradu-Knez Mihailova s významnými architektonickými pamiatkami z druhej polovice 19. storočia. Roh ulice zdobí budova v secesnom štýle, v ktorej sa nachádza reštuarácia so zaujímavou históriou-Ruski Car. Pred prvou svetovou vojnou a počas medzivojnového obdobia bola miestom, kde sa schádzala intelektuálna vrstva spoločnosti a tzv. vznešený svet. V polovici 20. storočia bola budova znárodnená, značná časť pôvodného interiéru bola zmenená. V budove sa až do rozpadu Juhoslávie nachádzala samoobslužná jedáleň Zagreb. Počas turbulentného obdobia 90. rokov a začiatkom milénia budova vystriedala viacerých majiteľov. Reštaurácia sa vrátila ku svojmu pôvodnému názvu Ruski Car a súčasný majiteľ sa snaží obnoviť jej zašlú slávu. Musím však smutne konštatovať, že sem by som Vás na kávu ani na obed nepozvala.
Ulica Knez Mihailova vie byť mimoriadne rušná, preto by som Vám odporučila, všímať si malé tmavé uličky po pravej strane a fasády budov. V tmavých uličkách nájdete stánky a predavačov starých kníh a platní. Na fasádach budov zasa rôzne typy street artu. Kultúra street artu sa začala v Belehrade rozvíjať v 70. rokoch 20. storočia. Z tohto obdobia sa na ulici Rajićeva zachovala murálna maľba s názvom „Student looking at the wall“, ktorá bola darom pre prezidenta Juhoslávie Josipa Broza Tita. Z hlavnej ulice sa dá plynule prejsť do Kalemegdanského parku a Belehradskej pevnosti. Prídeme sem na západ slnka. Kým však máme čas, ukážem Vám časť mesta, do ktorej turisti málokedy zablúdia.
Môj tip: Murálna maľba z roku 1989 pri Filozofickej fakulte Belehradskej Univerzity.
Počas celého týždňa tu stretnete známych hercov, ktorí venčia psov, zadumaných spisovateľov, zamilované páry a večne sa ponáhľajúcich kňazov v čiernych sutanách. Reč je o najstaršej časti mesta, ktorá sa volá Kosančićev Venac. Štvrť bola postavená na nekropole z čias antického Ríma a pomenovaná je podľa srbského rytiera Ivana Kosančića, ktorý zahynul pri bitke na Kosovom poli v roku 1389, ktorá je dodnes považovaná za najvýznamnejšiu bitku v dejinách Srbska. V tejto časti mesta sa zastavil čas. Nachádzajú sa tu rezidencie členov dynastie Obrenović, rodné domy srbských vynálezcov, ruiny starej Národnej knižnice Srbska, ktorá bola zbombardovaná počas druhej svetovej vojny, najstaršie belehradské hostince-kafany, malé galérie a najkrajší výhľad na rieku Sáva.
Môj tip: Ak sa chcete cítiť ako rodený Belehradčan alebo Belehradčanka, dajte si kávu v kaviarni Skica a poseďte si chvíľu na slnku.
Keď je v Belehrade pekné počasie, väčšina obyvateľov ho trávi pri rieke Sáva alebo pri Dunaji. Z môjho pohľadu mesto naplno využíva potenciál dvoch riek. Či sú to promenády, bežecké okruhy, outdoorové športoviská, kaviarne, reštaurácie, hausbóty, odvšade je pekný výhľad na vodu. Ak ešte nie ste unavení, zbehnime spolu Veľkými schodami-Velike Stepenice ku kultovému miestu pri rieke Sáva. Betónová hala-Beton Hala bola 30. rokoch minulého storočia colným skladom, v rámci ktorého sa nachádzalo päť riečnych žeriavov. Z piatich sa zachoval iba jeden a je kultúrnou pamiatkou mesta. V súčasnosti je Beton Hala miestom, kam sa idú ľudia poprechádzať, keď „potrebujú byť videní“. Tento status mala reštaurácia Ruski Car v interbellum období. Cez víkend tu zvyknú obedovať politici s rodinami. Od Betónovej haly sa dá prejsť popri ústí riek až k Dunajskému nábrežiu. Dunajské nábrežie sa končí pri maríne s výhľadom na prvú verejnú elektráreň v Srbsku, navrhnutú Dr. Djordjem Stanojevićom, priateľom Nikola Teslu.
Môj tip:
Neskorší obed v talianskej reštaurácii Comunale Caffè e Cucina, ktorú odporúčajú okrem mňa aj inšpektori z Michelin Guide.
Jaram na Vodi: komunitný hausbót s dobrou hudbou a uvoľnenou atmosférou. Pozor! Vstup je na heslo.
Doobeda som Vám sľúbila západ slnka z Kalemegdanskej terasy. Poďme si ho spolu vychutnať. Západ slnka v Belehrade je najkrajší z najvyššieho bodu Belehradskej pevnosti (Kalemegdan), ktorá je symbolom Belehradu. Sútok riek Sáva a Dunaj je plne viditeľný z okraja parku a ponúka krásny výhľad na Nový Belehrad a Zemun. Slnko zapadá za tým prvým, vďaka čomu sa zdajú niektoré budovy najväčšej mestskej samosprávy ešte impozantnejšie. Medzi najznámejšie budovy patrí Múzeum súčasného umenia a vežiaky Ušće a Ušće II. Veža Ušće bola v 60. rokoch 20. storočia sídlom ústredného výboru Zväzu komunistov Juhoslávie. Počas bombardovania Belehradu v roku 1999 bola veža ťažko poškodená, ale nezrútila sa. Zrekonštruovaná bola v rokoch 2003-2005.
Môj tip: Prechádzka po Belehradskej pevnosti k basketbalovým ihriskám v jej útrobách. Hovorí sa, že Kalemegdan je kolískou basketbalu v Srbsku.
Piatok večer sa dá stráviť rôzne, nechám to na Vás. Belehrad je mestom dobrého jedla, nočného života a barov, v ktorých je zábava vždy garantovaná. Ak by ste sa rozhodli ísť do klubov, treba mať na pamäti, že v Belehrade sú dve párty sezóny. Indoorová, ktorá trvá od septembra do apríla a outdoorová, ktorá trvá od mája do augusta. Ak nemáte chuť stráviť piatok v niektorom z barov, skočte si do kina na art film. Alebo bežte skoro spať (čo naozaj neodporúčam), zajtra nás čaká zaujímavý deň.
Moje tipy na piatok večer:
Niečo tradičné: KAFANA DRVO JAVOROVO- kvalitná domáca rakija, veľmi dobré pivo, DJ z belehradskej kultovej hip-hopovej skupiny Beogradski Sindikat.
Cocktail bar: DRUID- speak-easy koncept baru, bez veľkých nápisov na vchodových dverách. BAR CENTRAL- najznámejší koktejl bar v Belehrade.
Jazz club s výhľadom: THE SINNERMAN CLUB na ôsmom poschodí Domu Sindikata. Nečakajte fancy bar, avšak atmosféra, hudba a výhľad z terasy sú jedinečné.
Dance/party club: zimná sezóna- DRUGSTORE-techno klub v priestoroch bývalého mäsokombinátu. Ak máte radi berlínsku klubovú scénu, prídete si na svoje. Letná sezóna 20/44- hausbót na rieke Sáva alebo BARUTANA-bývalý sklad pušného prachu.
Kino: JUGOSLOVENSKA KINOTEKA- v programe nájdete filmy z 30. rokov 20. storočia (Frankenstein,1931) až po súčasnú tvorbu (An Encounter, 2022).
Deň tretí-sobota:
Čo by ste povedali, keby sme dnes pomiešali bežnú sobotu v Belehrade s Titovou Juhosláviou? Ranné vtáčatá a tých, ktorých nohy po včerajšej prechádzke nebolia, zoberiem pešo z hotela naprieč mestom na legendárny brunch. Z mestskej štvrte Dorćol do mestskej časti Vračar sú to asi 3 kilometre. Sľubujem, že nudiť sa nebudete.
Ráno začneme v Skadarliji, označovanej ako „Montmartre Belehradu“. V 19. storočí bola táto časť Belehradu rómskou štvrťou, neskôr zmenila svoj charakter a začiatkom 20. storočia bola vyhľadávaným miestom srbských a juhoslovanských umelcov, spisovateľov a básnikov. Stretávali sa v hostincoch Dva Jelena alebo Tri Šešira, ktoré fungujú dodnes. Rána v Skadarliji sú veľmi tiché, ideálne na prechádku, ale keď sa sem spolu po zotmení vrátime, nalepí sa na Vás tá bohémska atmosféra.
Zo Skadarlije sa prejdeme ku Kombank Dvorane alebo Domu Odborov-Dom Sindikata. Výstavba začala už v roku 1947, ale kvôli sporu medzi Stalinom a Titom bol Dom Odborov dokončený až v roku 1957. V 70. rokoch 20. storočia (ekonomicky najsilnejšie obdobie Juhoslávie) bol Dom Odborov vychyteným miestom konania koncertov a muzikálov. Vystupovali tu hviezdy a hudobné telesá svetového formátu- Ella Fitzgerald, Édith Piaf, Newyorská filharmónia a mnoho ďalších.
Od Kombank Dvorany prejdeme cez námestie Nikola Pašića k budove srbského parlamentu. Sú dve miesta v Belehrade, kde sa skoro každý týždeň protestuje. Jedným je miesto pred budovou parlamentu, ktorá pri masívnych protestoch dňa 5. októbra 2000 (rozvrátenie Miloševićovej mocenskej štruktúry) dokonca horela a druhým je najväčší kruhový objazd Slavija. Keď je zablokovaná doprava na Slaviji, tak zmrzne celé mesto. Vedeli ste, že mnohé zahraničné turistické agentúry majú vo svojej ponuke výlet do Srbska za účelom účasti na proteste?
Môj tip: Budova Hlavnej pošty a Ústavného súdu- architekúra medzivojnového obdobia.
Tašmajdan alebo Taš. Starší Belehradčania a Belehradčanky chodia do tohto parku relaxovať a spomínať, tí mladší sa cez park ponáhľajú na Tašmajdanský štadión na plaváreň alebo do fitka. Na Taši začali svoji kariéru najznámejšie mená juhoslovanského basketbalu, medzi nimi napríklad Aleksandar Nikolić. Na začiatku parku stojí Chrám svätého Marka-Crkva Svetog Marka, srbský pravoslávny chrám, ktorý bol počas prvej svetovej vojny zničený, neskôr znova postavený, počas druhej svetovej vojny Nemcami opäť zbombardovaný a opäť postavený. Svoju dnešnú podobu prebral od kláštora v Gračanici (kláštor je súčasťou svetového dedičstva UNESCO). V chráme sa nachádza hrobka s pozostatkami cára Dušana Mocného (1308 –1355) a v kryptách sú pochovaní niektorí členovia dynastie Obrenović.
Z Tašmajdanu prejdeme okolo Právnickej fakulty Belehradskej Univerzity po Bulvári Kráľa Alexandra k Elektrotechnickej fakulte Belehradskej Univerzity. Našou ďalšou zastávkou je trh Kalenić. Klasický mestský trh, kde na Vás trhovníčky už z diaľky kričia: „Zlatko moje, poď sem a pozri sa, aké mám pre teba dnes krásne kvety.“ Ochutnať tu môžete srbské syry a klobásy, rôzne druhy nakladanej zeleniny, dať si čerstvú pljeskavicu a dokonca zohnať topánky od Manola Blahnik-a (o ich stave radšej pomlčím). Tradícia mestských trhov je v Belehrade taká silná, že aj počas COVID-19 zostali otvorené.
Trh Kalenić sa nachádza v mestskej časti Vračar. Vračar je atraktívnou štvrťou pre zámožných, ceny nehnuteľností sú najvyššie z celého Belehradu. Kúsok od trhu sa nachádza Katedrála svätého Sávu- Hram Svetog Save, hlavný pravoslávny chrám srbskej pravoslávnej cirkvy v Srbsku a na Balkáne. Predtým, ako sa k nemu vyberieme, Vás pozývam na legendárny brunch.
Môj tip: Brunch v Homa Bistrot, ktorú vedie šéfkuchár Filip Ćirić. Reštaurácia má jednoduchý, ale elegantne zariadený interiér, pozorný personál a vynikajúce jedlo. Filip Ćirić je zároveň aj šéfkuchárom a spolumajiteľom reštaurácie Homa (zaradená do Michelin Guide Belgrade 2021).
Po dobrom jedle sa ťažko vstáva od stola, ale krátka prechádzka nám neuškodí. Keď je človek po prvý raz v Belehrade, nemôže vynechať návštevu Katedrály svätého Sávu. Prvé plány postaviť katedrálu boli už v druhej polovici 19. storočia. Dokončiť sa ju podarilo po 100 rokoch. Určite sa pýtate, kto bol svätý Sáva a prečo je po ňom pomenovaný jeden z najväčších pravoslávnych chrámov na svete ? Rastko Nemanjić bol srbským princom, monarchom. V detstve ho zaujímali hlavne ikony a v mladom veku odišiel do kláštora do Grécka, kde prijal meno Sáva. Neskôr, so svojím otcom Nemanjom, založil kláštor Hilandar (jedno z najvýznamnejších centier srbskej kultúry a spirituality) na vrchu Athos v Grécku. Nejaký čas pôsobil ako kňaz v Solúne. Začiatkom 13. storočia sa vrátil do Srbska a bol vyhlásený za prvého srbského arcibiskupa na dvore Byzantskej ríše. Srbská pravoslávna cirkev sa vďaka nemu stala autokefálnou. Sáva publikoval prvý srbský Nomokanon, právnu zbierku, ktorá obsahovala cirkevné a občianske zákony. Svoj život ukončil ako tulák a zberateľ relikvií svätých po neznámych krajinách. Pochovaný bol v kláštore Mileševa na juhozápade dnešného Srbska. Jeho pozostatky spálili v 16. storočí osmanskí Turci na mieste, kde dnes stojí katedrála, ktorá nesie jeho meno.
Môj tip: Koncert v kryptách Katedrály svätého Sávu.
K našej ďalšej zastávke v najzelenšej a najelegantnejšej časti Belehradu-Dedinje sa presunieme taxíkom. Veľvyslanectvá a diplomatické rezidencie tu majú mnohé krajiny. Dynastia Karadjordjević zasa svoje oficiálne rodinné sídlo. Na začiatku prvého z troch parkov, ktoré sa v Dedinje nachádzajú je Múzeum Juhoslávie. Jeho súčastou je Dom Kvetov-Kuća cveća, mauzóleum maršala Josipa Broza Tita a jeho tretej ženy Jovanky Broz. Mauzóleum má najväčšiu návštevnosť 25. mája. Tento deň bol v bývalej Juhoslávii označený ako Deň mládeže a je dňom narodenia prezidenta a maršala Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie Josipa Broza Tita.
Môj tip: Do 25.5.2022 prebieha v Dome Kvetov výstava „Súdruh Tito zomrel“ „Umro je drug Tito“.
V múzeu Juhoslávie sa dá stráviť veľa času. Ak by nám ešte zostala do zotmenia hodinka alebo dve, využime ju na návštevu zrekonštruovanej vily Petara Lubarda. Tento maliar uviedol juhoslovanskú maľbu do novej éry súčasného umenia. Úspešne sa realizoval na medzinárodnej umeleckej scéne, získal napríklad národnú Guggenheimovu cenu v New Yorku v roku 1956. Väčšinu svojich diel odkázal mestu Belehrad.
Fanúšikovia futbalu si v tejto časti mesta tiež vedia prísť na svoje. Nachádzajú sa tu štadióny dvoch mestských futbalových klubov, odvekých rivalov, FK Crvena Zvezda (štadión prezývaný aj Marakana s kapacitou 110 000 miest) a FK Partizan.
A čo podnikneme večer? Môže to byť bohémsky večer v znamení srbskej kuchyne, dobrého vína a rakije vo štvrti Skadarlija. Varianta číslo dva zahŕňa drink na nábreží Dunaja v outdoorovom komplexe štyroch monumentálnych síl, ktoré postupne belehradská alternatívna komunita pretvára na miesto divadelných predstavení, hudobných vystúpení, výstav a svetelných inštalácií.
Moje tipy na sobotný večer:
Karadžordžov rezeň- Karadjordjeva šnicla v reštaurácii Šešir moj. Vypražený teľací závitok plnený kajmakom dostal svoj názov po revolucionárovi a zakladateľovi dynastie Karadjordjević.
LORENZO AND KAKALAMBA: Originálny priestor, ktorý každého pri vstupe zaskočí. Kuchyňa je zaujímavý mix Toskánska a Pirotu (Slovinsko).
Silosi Belgrade: Alternatívny Belehrad pre tých, ktorí majú otvorenú myseľ.
Deň štvrtý-nedeľa:
Nedele v Belehrade sú lenivé, mesto doobeda spí. Ak ste včera príliš nežúrovali a nebolia Vás nohy z nachodených kilometrov, tak si po raňajkách kúpte zmrzlinu a poďte sa ešte raz prejsť mestom. Napríklad na Kalemegdanskú terasu, kde sme spolu v piatok pozorovali západ slnka. Výhľad je vždy rovnaký, no predsa iný. Okolo 13.00 mesto opäť ožíva. Nájsť voľné miesto na terasách kaviarní, hlavne keď svieti slnko, je takmer nemožné. Z Kalemegdanu sa dá cez Brankov most prejsť do Nového Belehradu, najväčšej mestskej časti Belehradu. Ja mám nedele v Belehrade väčšinou rezerované pre galérie. Mojou najobľúbenejšou je Múzeum súčasného umenia-Muzej Savremene Umetnosti. Činnosť múzea resp. modernej galérie sa začala v roku 1958, avšak budova múzea, tak ako ju poznáme v súčasnosti, bola postavená o sedem rokov neskôr. Múzeum sa pýši rozsiahlou zbierkou umeleckých diel od začiatku 20. storočia, medzi ktorými sú diela Nadeždy Petrić, Ivana Radovića, Mileny Pavlović Barili, Vladimira Veličkovića. Milena Pavlović Barili je jedinou srbskou umelkyňou, ktorej ilustrácia bola uvedená na titulnej stránke časopisu Vogue. Jej práce zaujali aj Peggy Guggenheimovú a boli súčasťou výstavy 31 žien, spolu s dielami Fridy Kahlo.
Môj tip: Crna Ovca a Luff Gelato na ulici Kralja Petra alebo Muzej Sladoleda na ulici Uzun Mirkova robia najlepšiu zmrzlinu v meste.
Z múzea sa dá cez Park priateľstva prejsť k Palácu Srbska. Staršie ročníky ho poznajú po názvom SIV-Palata saveznog izvršnog veća alebo jednoduchšie Palata Federacije-Palác Federácie. Palác postavili v roku 1959, ale navrhnutý bol skôr, už v roku 1947podľa návrhu viacerých juhoslovanských architektov. Je tu cítiť silný vplyv architektonicko-urbanistických hnutí architektov Le Corbusiera a Nerviho. V tejto monumentálnej stavbe, ktorej fasáda je obložená bielym mramorom z Braču (Chorvátsko), sa nachádza šesť salónikov, prakticky a symbolicky vytvorených pre šesť republík bývalej Juhoslávie. Okrem salónikov a tanečnej sály s kapacitou 2000 hostí sa v budove nachádzalo asi tisíc kancelárií administratívy, federálnych ministerstiev, špeciálnych komisií a federálnych agentúr. Svoju kanceláriu tu mal aj Josip Broz Tito.V súčasnosti budovu využíva srbská vláda na stretnutia na najvyššej úrovni a organizovanie konferencií. Ak máte radi veľkolepé stavby, Palác Federácie si nenechajte ujsť.
Ďalším monumentálnym projektom v tejto časti Belehradu je budova hotela Juhoslávia, ktorý bol svojho času najväčším a najluxusnejším hotelom v Juhoslávii a patril medzi top päť najväčších hotelov v Európe. Hotel Juhoslávia patrí do skupiny stavieb, ktoré boli navrhnuté koncom 40. rokov 20. storočia, ale ich okamžitú výstavbu pozastavil spor medzi Stalinom a Titom. Hotel bol dokončený v roku 1969 a až do rozpadu Juhoslávie v ňom boli ubytovávaní prominentí hostia, britská kráľovná Alžbeta II., americký prezident Richard Nixon, nemecký kancelár Willy Brant a mnohí ďalší. Počas bombardovania Belehradu v roku 1999 bol hotel poškodený. Dnes je z neho 3* hotel a väčšina Belehradčanov najviac využíva parkovisko v jeho blízkosti, keď sa idú prejsť na Zemunské nábrežie.
Poslednou zastávkou nedelnej prechádzky je mestská časť Zemun. Od hotela Juhoslávia, po Zemunskom nábreží, sa popri Dunaji dostaneme na miesta, ktoré patrili Maďarom, Turkom, Habsburgovcom a Chorvátsko-slavónskemu kráľovstvu. Po roku 1918 bolo toto územie pod správou Srbov (Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov z ktorého neskôr vznikla Juhoslávia). Keď prídete do Zemunu, okamžite máte pocit, že ste opustili Balkán. Nízke domy nalepené jeden na druhom, ukryté záhrady, tiché ulice vydláždené kameňom. Najkrajší výhľad na Zemun a Belehrad je z Gardošskej veže. Vežu postavili Maďari v roku 1896 na oslavu 1000. výročia svojho príchodu do Panónskej nížiny. História Zemunu je veľmi pestrá. Keď prídete do Belehradu nabudúce, sľubujem Vám, že si o nej povieme viac.
Môj tip: Zemunský cintorín - pochovaní sú tu pravoslávni kresťania, katolíci, moslimovia a židia.
Belehrad má šmrnc. Počas jarného predĺženého víkendu si príde v tomto meste na svoje hádam každý. Dúfam, že som Vás výberom toho najlepšieho z Belehradu (podľa mojich preferencií) inšpirovala a aj trošku navnadila, aby ste sa sem niekedy vybrali.
ZDROJE:
www.beograd.rs
www.muzej-jugoslavie.org
www.hramsvetogsave.org
www.belgrade-beat.rs
www.msub.rs
