Občianska vojna v Juhoslávii v 90. rokoch bola krvavá a strašná. Emócia vyhrala nad logikou. Experiment Juhoslávia, o ktorom sa mnohí domnievali, že je obrovským úspechom (minimálne dobrou myšlienkou) medzietnickej spolupráce sa rozpadol tým najhroznejším spôsobom.
Viac ako dvadsať rokov po vojnách, ktoré nasledovali po rozpade Juhoslávie, západné snahy o budovanie štátu a ani perspektíva členstva v EÚ nevyriešili pretrvávajúce spory v regióne.
Vonkajší svet Balkán zvyčajne berie na vedomie iba v čase nepokojov a problémov, zvyšok času je ignorovaný. Inak tomu nebolo ani v ostatných mesiacoch. Slovenské médiá informovali o narastaní napätia vo vzťahoch medzi Srbskom a Kosovom. Blokády ciest, streľba a útoky na novinárov, kolektívna rezignácia kosovských Srbov z inštitúcií krajiny, vyslanie kosovskej polície do severných, kosovskými Srbmi obývaných oblastí, uvedenie srbských ozbrojených síl do stavu najvyššej pohotovosti, zvýšenie prítomnosti mierových síl KFOR. Ďalej netreba pokračovať.
Snaha Európskej Únie priviesť obe strany ku konštruktívnym rozhovorom trvá už viac ako desať rokov. Dialóg medzi Belehradom a Prištinou sa začal tri roky po jednostrannom vyhlásení nezávislosti Kosova, v roku 2011. Cieľom dialógu je dosiahnuť komplexnú, právne záväznú normalizačnú dohodu medzi Srbskom a Kosovom tak, aby obe strany mohli napredovať na svojej európskej ceste. Brusel, ktorý roky vedie tento dialóg, pomalými krokmi robil určitý pokrok. V mnohých technických bodoch bol dialóg úspešný. Pri tých najdôležitejších sa však nedarí nájsť kompromis a preto sú zdrojom rozporov.
Prečo je také náročné nájsť kompromis?
Pretože s kompromisom nie je a nebude ani jedna strana spokojná. Kompromis je vždy tom, že zúčastnené strany niečo stratia. Ruku na srdce. Koľkí z nás robia radi kompromisy?
Prečo Srbsko jednoducho neakceptuje nezávislosť Kosova a čo by mohli Srbi stratiť?
Hlavné dôvody sú dva. Prvým je jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova (17. február 2008) bez povolenia svojho „materského štátu“- Srbska v roku 2008. Nezávislosť Kosova bola ihneď po jeho vyhlásení oficiálne uznaná Spojenými štátmi americkými (18. februára 2008) a niektorými štátmi Európskej únie. Srbsko o pár mesiacov po vyhlásení nezávislosti Kosova požiadalo Medzinárodný súdny dvor o stanovisko, či je vyhlásenie zákonné (preskúmanie Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č.1244, ktorá stanovila medzinárodný dohľad nad Kosovom po intervencii NATO v roku 1999). Súd vo svojom poradnom stanovisku z 22. júla 2010 dospel k záveru, že „vyhlásenie nezávislosti Kosova prijatého 17. februára 2008 neporušilo medzinárodné právo“. V prípade Kosova medzinárodné právo sebaurčenia, odtrhnutia a uznania ukazuje, že vyhlásenie nezávislosti Kosova a jeho uznanie rôznymi štátmi je opodstatnené podľa existujúceho medzinárodného práva. V nadväznosti na vyššie uvedené je však potrebné dodať, že Kosovo je skôr typickým „ťažkým prípadom“, ktorý demonštruje spôsoby, akými politické záujmy štátov ovplyvňujú uplatňovanie medzinárodného práva. Ako a či sa to bude považovať za jedinečný prípad v medzinárodnom práve alebo za precedens pre iné secesionistické hnutia, môže závisieť od toho, ako rôzne štáty interpretujú právo a skutočnosti, ktoré viedli k vyhláseniu.
V roku 2012 dospelo Srbsko a Kosovo k dohode, podľa ktorej bude Kosovo vystupovať na medzinárodných fórach bez označenia republika. Súčasne bude pri jeho názve uvedená poznámka *, ktorá odkazuje na Rezolúciu OSN č. 1244 a na rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora z roku 2010. Rezolúcia OSN č. 1244 hovorí o územnej celistvosti Srbskej republiky zatiaľ čo Medzinárodný súdny dvor uznal legálnu stránku jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova.
Druhým dôvodom prečo Srbi nechcú akceptovať nezávislosť Kosova je jeho geografická poloha. Z geografického hľadiska je územie Kosova miestom, na ktorom sa odohrali niektoré z najposvätnejších a najemotívnejších momentov dejín Srbov. Na tomto území sa v období rokov 1217 až 1346 nachádzal stredoveký srbský štát - Srbské kráľovstvo/Kraljevina Srbija a vládla mu dynastia Nemanjićovcov. Z tejto dynastie pochádza Rastko Nemanjić, známy ako Sv. Sáva, zakladateľ a prvý arcibiskup autokefálnej Srbskej pravoslávnej cirkvi. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že na území dnešného Kosova mala (a stále má) Srbská pravoslávna cirkev svoje prvé, najkrajšie a najvzácnejšie kláštory. Srbský patriarcha Porfirije vyhlásil, že „ak by sa Srbská pravoslávna cirkev vzdala Kosova, bolo by to, akoby jej vytrhli srdce“. Ďalšou z významných a pre Srbov veľmi emotívnych historických udalostí, ktorá sa odohrala na území dnešného Kosova, je bitka na Kosovom poli. Tu prehral srbský cár Lazar slávnu bitku s armádou osmanského sultána Murada I. (sultán Osmanskej ríše v rokoch 1359-1389). Príbeh tejto udalosti čoskoro po skončení bitky prerástol do legendy, ktorá sa s hrdosťou rozpráva aj dnes. Je totiž vnímaná ako symbol pevnosti srbského ducha a zároveň aj smrti štátnosti, o ktorej oživení snívali mnohé generácie Srbov.
Čo stráca Kosovo?
Kosovo je krajina, v ktorej väčšinu obyvateľstva tvoria kosovskí Albánci. Je to fungujúci štát, ktorý vyzerá ako každý iný štát, až na to, že nie je plne uznaný. A tu vzniká problém. Kosovo nie je v OSN, nemôže byť členským štátom EÚ, nemôže byť v NATO. Prečo? Pretože členskými krajinami v týchto inštitúciách sú krajiny, ktoré nezávislosť Kosova neuznávajú. Život je pre Kosovčanov oveľa komplikovanejší. Kosovo zostáva okrem Ruska a Bieloruska jedinou krajinou v kontinentálnej Európe mimo bezvízového režimu s EÚ, čo je bizarné. Nedávno sa však dosiahol určitý pokrok. Začiatkom decembra oznámila Európska rada, že držiteľom kosovských pasov umožní vstup do bloku bez vízovej povinnosti. Občania Kosova by tak mohli od 1. januára 2024 cestovať do EÚ bez víz na obdobie 90 dní počas šesťmesačného obdobia.
Ktoré krajiny sveta sa aktívne snažia situáciu medzi Srbskom a Kosovom riešiť? Aké sú determinanty pre krajiny, ktoré nezávislosť Kosova neuznávajú? Prečo sa postoje k nezávislosti Kosova rôznia? Na to, aby som Vám mohla odpovedať, sa musím vrátiť o pár desaťročí späť. Najskôr totiž treba spoznať hlavných aktérov a pochopiť boj za nezávislosť Kosova.
Po 2. svetovej vojne sa Kosovo stalo autonómnym regiónom v rámci Srbskej socialistickej republiky ktorá bola sama súčasťou Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia (SFRY). V roku 1963 sa štatút Kosova ako autonómneho regiónu zmenil na autonómnu provinciu. Kosovo sa tak stalo plnohodnotnou provinciou v rámci Srbska na rovnakej úrovni ako Vojvodina. Juhoslovanská ústava z roku 1974 (bola jednou z najrozsiahlejších ústav na svete) výrazne zvýšila úroveň autonómie (podstatnú ústavnú, zákonodarnú a súdnu autonómiu) pre obe provincie. Kosovo a Vojvodina (v ktorej žilo podľa sčítania v roku 1981 približne 73-tisíc vojvodinských Slovákov) mali takmer rovnaké práva ako šesť konštitučných socialistických republík SFRY. Prešlo 15 rokov a situácia sa dramaticky zmenila.
V roku 1989, za predsedníctva Slobodana Miloševića (zastával funkciu predsedu Predsedníctva Srbskej socialistickej republiky), bola úroveň autonómie Kosova (odhlasovaním v parlamente) znížená a Srbsko prevzalo priamu kontrolu nad správou provincie. Autonómia bola fakticky zrušená. V Prištine vypukli nepokoje. V meste Ferizaj/ Uroševac polícia zaútočila na študentov, ktorí protestovali proti zmenám. Udalosti nabrali rýchly spád. Srbské orgány rozpustili Kosovské zhromaždenie (parlament) a zatvoril školy s vyučovacím jazykom albánskym. Albánčina a srbochorvátčina boli oficiálnymi jazykmi v Kosove až do roku 1989. Od tej chvíle bola srbochorvátčina jediným úradným jazykom, aj keď väčšinu obyvateľov Kosova tvorili kosovskí Albánci. Na protest proti nariadeniu vytvorili kosovskí Albánci, popri oficiálnom školstve, paralelné školstvo. Výučba v albánskom jazyku sa presunula do pivníc a čajovní. V roku 1990 Milošević schválil zákon, ktorý nariaďoval prepúšťanie štátnych zamestnancov kosovských Albáncov, čo spôsobilo, že desaťtisíce ľudí v Kosove prišli o prácu. Výsledkom týchto represií bola deklarácia o nezávislosti Kosova, vyhlásenie Kosovskej republiky a prijatie jej ústavy v septembri 1990. O rok neskôr, v septembri 1991, kosovskí Albánci hlasovali za nezávislosť a suverenitu Kosova v referende, ktoré Belehrad považoval za nezákonné.
Ako už bolo vyššie načrtnuté, v Kosove začala vznikať paralelná spoločnosť, ktorá zahŕňala vzdelávacie a kultúrne inštitúcie, zdravotnícke služby, siete sociálnej pomoci, politické strany, miestne finančné rady a exilovú vládu, všetko pod vedením Demokratickej ligy Kosova (LDK).
Lídrom LDK a jedným z jej zakladateľov bol Ibrahima Rugova, najznámejší kosovský politik v 90. rokoch, prezident Kosova v rokoch 1992-2006. Predstavte si štýlovo oblečeného intelektuála v okuliaroch, s hodvábnou šatkou okolo krku a cigaretou v ruke, ktorý študoval vo Francúzsku. Bol presvedčeným pacifistom a trval na vedení čisto politickej, nenásilnej kampane za nezávislosť. Ibrahim Rugova bol v mnohých ohľadoch netypickým lídrom v porovnaní s ostatnými lídrami na Balkáne.
Hoci väčšina kosovských Albáncov zostala oddaná nenásiliu (aj vďaka vplyvu prezidenta Rugova), začala sa do boja proti systematickému útlaku kosovských Albáncov zo strany Srbska zapájať militantná skupina, ktorá sa nazývala Kosovská oslobodzovacia armáda (UÇK).Toto gerilové hnutie bolo financované albánskou diaspórou. Jedným z vysokopostavených členov hnutia bol aj Hashim Thaçi, neskôr premiér a prezident Kosova. Násilný odpor proti srbskej vláde a polícii eskaloval v roku 1997, keď UÇK začala partizánsku vojnu a teroristickú kampaň s cieľom zabezpečiť nezávislosť Kosova. V reakcii na to Milošević zaviedol policajnú a vojenskú kampaň proti UÇK.
Vojna v plnom rozsahu sa začala vo februári 1998. Po útokoch UÇK na políciu, srbské bezpečnostné sily zmasakrovali viac ako 50 členov rodiny Jashari. V nasledujúcich týždňoch sa desaťtisíce ľudí zišli v Prištine na protest proti masakru. Adem Jashari bol jedným zo zakladateľov Kosovskej oslobodzovacej armády a pre kosovských Albáncov predstavoval symbol kosovského odporu. Po vyhlásení nezávislosti Kosova v roku 2008 bol Jashari posmrtne ocenený titulom „Hrdina Kosova“ za svoju úlohu vo vojne v Kosove.
Od marca 1998 do septembra 1998 Milošević podnikol sériu nájazdov proti kosovským Albáncom. Srbské jednotky a juhoslovanská armáda vraždili civilistov a vypaľovali dediny. Odvetou jednotiek UÇK bolo zabíjanie srbských policajtov, kosovských Srbov a Rómov. Koncom septembra 1998 americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová na zasadnutí hlavného výboru presadzuje letecké útoky proti Srbsku. Administratíva, ktorá sa stretla s odporom Kongresu, poznamenáva, že neplánuje vyslať do Kosova žiadne jednotky. Dohoda o prímerí vyjednaná v novembri 1998 stroskotala na konci roka, keď juhoslovanská armáda začala veľkú ofenzívu proti UÇK. Koncom januára 1999 ministri zahraničných vecí kontaktnej skupiny (USA, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Taliansko a Rusko) v Londýne vydali ultimátum kosovským Albáncom a Srbom, v ktorom ich vyzývajú, aby vo februári začali mierové rozhovory vo Francúzsku v Rambouillet. Svetovými mocnosťami sprostredkované rozhovory v Rambouillet nepriniesli do polovice marca žiadne výsledky. K podpisu dohody medzi Kosovom a Srbskom nedošlo, napriek tomu, že boli kosovskí Albánci, podľa slov jedného z hlavných vyjednávačov Hasima Thaçiho, pripravení dohodu podpísať. Vo svetle neúspechu mierových rozhovorov a zhromažďovania srbských jednotiek na hraniciach s Kosovom sa americký prezident Bill Clinton stretáva s tímom pre zahraničnú politiku, aby prehodnotil plány a stratégiu NATO.
24. marca 1999 NATO začalo letecké bombardovanie vybraných srbských cieľov v Srbsku a Kosove. Juhoslovanské a srbské sily reagovali spustením rozsiahlej kampane etnických čistiek proti kosovským Albáncom, ktorá vyhnala státisíce utečencov do susedného Albánska, Macedónska a Čiernej Hory. Z Kosova bolo vysídlených viac ako 800 000 ľudí. Bombardovanie NATO pokračovalo až do júna 1999, keď mierová dohoda požadovala stiahnutie juhoslovanských a srbských síl z Kosova a ich nahradenie mierovými jednotkami NATO.
Srbská a juhoslovanská vláda a medzinárodné bezpečnostné sily KFOR podpísali 9. júna 1999 vojenskú technickú dohodu známu ako Kumanovská dohoda. Dňa 10. júna 1999 bola prijatá Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244, ktorou bola zriadená dočasná administratívna misia Organizácie Spojených národov v Kosove (UNMIK). Vojna v Kosove sa skončila 11. júna 1999. Kosovská oslobodzovacia armáda bola podrobená demilitarizácii a rozpadla sa. Jej členovia založili Demokratickú stranu Kosova (PDK), ktorej lídrom sa stal už spomínaný Hasim Thaçi.
Od roku 1999 do roku 2008 fungovalo Kosovo de facto ako protektorát Organizácie Spojených národov. V tom čase to bol jediný protektorát OSN v Európe (v skutočnosti jediný protektorát OSN v Európe v histórii Európy). Čo to znamenalo? Misia dočasnej správy OSN v Kosove (UNMIK) bola spustená s cieľom pomôcť vytvoriť kosovskú vládu s legitímnou autoritou a kapacitou. Pôvodný mandát bol stanovený na odzbrojenie skupín, udržiavanie mierových komunít a presadzovanie ľudských práv. Skutočným politickým predstaviteľom krajiny bol osobitný zástupca generálneho tajomníka a vedúci misie Organizácie Spojených národov pre dočasnú správu v Kosove. Zároveň však mohlo mať Kosovo svoj parlament, vládu, miestne orgány. Kosovo pod správou OSN malo fungujúci demokratický systém, ale na nadnárodnej úrovni mala vždy posledné slovo Organizácia spojených národov. Treba dodať, že občania Kosova v období rokov 2000-2008 používali cestovný doklad UNMIK. Bol to doklad veľkosti pasu vydávaný obyvateľom Kosova, ktorí nemohli získať pas z Juhoslávie, na účely zahraničných ciest. ID preukazy a poznávacie značky na vozidlách mali tiež označenie UNMIK. Tento stav trval až do roku 2008, kedy Kosovo formálne vyhlásilo nezávislosť.
ZDROJE:
https://rememberingyugoslavia.com/podcast-yu-eu-kosovo/
https://whc.unesco.org/en/list/724/
https://www.politico.eu/article/ethnic-tension-flare-kosovo-serbia/
https://www.eeas.europa.eu/eeas/belgrade-pristina-dialogue_en
https://www.instagram.com/porfirije_patrijarh/?hl=en
https://www.reuters.com/article/us-kosovo-serbia-court-idUSN1547242720080815
https://www.icj-cij.org/en/case/141
https://www.britannica.com/place/Kosovo/History
https://www.kord-kim.gov.rs/eng/pregovaracki-proces.php
https://balkaninsight.com/2020/03/23/autonomy-abolished-how-milosevic-launched-kosovos-descent-into-war/#:~:text=The%20vote%20to%20revoke%20Kosovo's,armed%20conflict%20in%20the%201990s.
https://balkaninsight.com/2021/10/26/kosovo-university-teaches-serbian-again-two-decades-after-war/
https://balkaninsight.com/2020/01/21/ibrahim-rugova-pacifist-father-of-kosovos-independence/
https://www.ilaw.cas.cz/upload/web/files/pravnik/issues/2017/10/6.Sieniawski_10_2017.pdf
https://www.icty.org/x/cases/slobodan_milosevic/ind/en/mil-2ai020728e.htm
https://www.icty.org/en/content/ibrahim-rugova
https://www.theguardian.com/world/1999/jun/27/balkans2
https://www.latimes.com/archives/la-xpm-1990-07-06-mn-132-story.html
https://balkaninsight.com/2020/03/23/autonomy-abolished-how-milosevic-launched-kosovos-descent-into-war/#:~:text=The%20vote%20to%20revoke%20Kosovo's,armed%20conflict%20in%20the%201990s.
https://betterworldcampaign.org/mission/kosovo-unmik
BÁN, Andrej. 2019. Trochu oheň, trochu voda Príbehy Balkánu. Žilina: ABSYNT 2019. 264 s. ISBN 978-80-8203-155-6.
