Naposledy asi v materskej škole, čo je už pomaly 30 rokov... Podľa toho čo som zažila pred pár dňami na synovom prvom maškarnom bále, som však pozadu nie o 30 rokov, ale tak minimálne o celé dve storočia.
Sledujúc aktuálne trendy socializácie detí a matiek v materských centrách som jedno utorkové popoludnie nevybehla s naším malým synom ako zvyčajne na čerstvý vzduch so sánkami a termoskou, ale naložila som ho do auta a s taškami plnými komponentov k jeho maske vyrazila do miestneho centra na karneval. Náš prvý. Obávam sa však, že pre oboch nadlho aj posledný.
Nebudem tu písať o tom, že mi celý čas s hrôzou v očiach visel na krku a pýtal sa domov. Predpokladám, že jeho negatívny postoj k masovo organizovaným akciám je výsledkom dedičnosti, ktorá nás takmer každý deň zaskočí svojou intenzitou. Pri jeho veku fakt, že len ako jedno z troch detí (z vyše štyridsiatky masiek) mal podomácky vyrobený kostým bil do očí zatiaľ len mne. Okolo nôh sa mi hneď pri vstupe motalo niekoľko spidermanov asi desať okrídlených víl najrôznejších veľkostí, krikľavých farieb, veľkých sukní, silikónových krídel a čarovných paličiek, pričom miera blyšťania a množstvo flitrov záležalo evidentne nie len od maminho vkusu, ale najmä od financií. Najmenšie deti sa po zemi batolili v dokonalých kostýmoch tekvičiek a Jackov fazuliek, za ktoré by sa nehanbili ani v Pixar, či vo Worner Brother. A rodičia to vedeli tiež, pretože celý čas nerobili nič iné len fotili a fotili s bleskom a bez blesku a so statívom a bez statívu...
Po prvotnom šoku z toľkej umelej dokonalosti som pri rozhovore s mamičkami, ktoré ma milo upozornili, že naozaj pekné masky dostanem len na stránkach detských internetových obchodov, alebo v second handoch s exluzívnym tovarom z Veľkej Británie pochopila, že dnes večer nestretnem ani princeznú so zlatou hviezdou na čele z alobalu, ani Danku a Janku v civile, ale zato dokonale rovnakom, či včielku Máju s krepovými krídlami, ale ani Spievanku, či Zahrajka s farebnými štucňami...
Ale veď nech. Som progresívna matka, nech je malý nabudúce namiesto opravára s ponašívaným náradím na pracovnej veste hoci aj vláči Tomáš, ale nie je to zvláštne, že sa bez nátlaku necháme obrať o hodiny širokorodinného a ďalekosusedského plánovania najfantazijnejších kostýmov, prišívania, vyšívania, odšívania, maľovania, ba i strihania šuchotavého krepového papiera, vyberania najlepších kúskov z maminej skrine, drhnutia šporáku od následkov batikovania a výbuchov smiechu keď mama naopak prišije psíkovi chvost, za pár síce luxusných, ale stále len statických záberov do albumov?
Po obývačke mi práve behá malý opravár a ja rozmýšľam, či sú detské karnevaly o maskách, alebo o fantázii, zručnosti a nápaditosti rodinného klanu? Alebo som zas v niečom zaspala dobu? Idem teda na aj ja na net, nech sme na budúcoročný fašiang pripravení ako každá moderná rodina, či...?
