Dnes za mojím bratom prišiel otec. A ja som išla domov za tatušom. Môj brat má dvoch bratov, ja iba jedného. :o) Mať brata je super. Je jedno či je vlastný, alebo sa len tak správa.
Môj brat je skvelý. No dobre.. tak väčšinou. :o) Akurát, že je tak trošku starší. 12 rokov je predsa len 12. A pritom mu aj tak ťahá už na 40 (má 31 :o)). Často sa ma ľudia pýtajú, čo robili moji rodičia tých 12 rokov. No nerobili, lebo sa "vyčejndžovali" :o). Ale aj to má svoje výhody. Keď som bola prváčka na základnej, on bol prvák na vysokej. V Prahe. Takže som bola doma jediný potomok. Z čoho plynuly rôzne výhody. Bola som rozmaznávaná ako jedináčik. Navyše je môj okruh priateľov a známych rozšírený o kategóriu ľudí starších odomňa o 10 - 15 rokov, ku ktorým by som sa bez neho nedostala.
Keď som bola menšia, on bol ten múdry, inteligentný, pekný atď. Ja som bola tá malá, tučná, škaredá, rozmaznaná. Nikdy nezabudnem, ako mi raz povedal: "Ty rastieš do šírky a nie do výšky!". :o) Ale teraz, teraz som ja tá pekná a obletovaná, pričom on je ten, ktorý len zväčšuje svoje "brušné svaly smerom dopredu". :)
Avšak má to jednu nevýhodu tá jeho staroba - spravil zo mňa už dvojnásobnú tetu! No som zvedavá, ako si takto nájdem frajera...
A navyše aj tá "nevlastnosť" má svoje výhody. Chodili sme na rovnakú strednú (aj keď s dosť veľkým časovým odstupom samozrejme). A keďže nemáme rovnaké priezviská, väčšina profesorov si nás nedávala do súvislosti. Takže ma neporovnávali s "úžasným, snaživým, vždy-učiacim sa, nikdy neblicujúcim bratom" a jeho povesť na škole neutrpela spojením s "bláznivou, ulievajúcou sa, organizátorskou a hlučnou sestrou". :o)
Dúfam, že som sa týmto blogom nedotkla môjho milovaného bračeka :o). Chcela som len všetkým odkázať, že je jedno, či ste vlastný alebo nie, starší alebo mladší, dôležitejšie je, že máte od koho dostať na narodeniny darček :o))))).
No dobre... bratia sú super, to som tým chcela povedať :o).
