Viem, máte to s nami ťažké. Neustále s nami lomcuje puberta, žiarlivostné scény, občasná rozmaznanosť a pocit, že sme dospelí, všetko vieme, a žiadnu pomoc nepotrebujeme. Ale ani s Vami to nie je úplne easy..
Tentokrát mi ide o jednu konkrétnu vec. A tou je, že rodičia by nám najradšej prepísali rodné listy. Aspoň ja mám ten pocit občas. Problém je v tom, že náš vek si upravujú, tak ako sa nám to hodí.
Keď máme byť zodpovední a treba niečo urobiť, sú to typické hlášky ako "veď už nie si malá!" alebo "už si mala 18 správaj sa ako dospelá!". Toť asi pred mesiacom, som si vypočula menšiu kázeň o tom, ako "už mám 20 (k tomu mi chýba pol roka ešte)" a "mala by som sa naučiť konečne variť a postarať sa o seba". Neobvyklé nie sú ani debaty o tom, ako "už som dospelá a mám byť zodpovedná a uvažovať nad tým čo robím" a podobne.
Fajn. Dobre. Beriem. Nemôžme sa donekonečna spoliehať na rodičov. Na druhej strane si však rodičia neodpustia pozastavovať sa nad niektorými vecami, ktoré "by sme nemali robiť v takom mladom veku". Kľudne si do toho môžte zaradiť aj sex, ale o tomto "postrachu (takmer) všetkých rodičov" (ktorí nás asi splodili nepoškvrneným počatím) som nechcela. Ide o to, že akonáhle chceme ísť my, deti, von, alebo robiť niečo vzhľadom na náš vek, okamžite sme na tej druhej strane. Sme mladí, nezodpovední, neskúsení etc. Výnimočne sa to týka nás, dcér, pre ktoré si občas nevedia naši oteckovia predstaviť, že by mali ísť v noci sami domov. Odrazu v nás znovu vidia tie malé "anjeliky" hrajúce sa na pieskovisku.
Áno, viem. Občas to preháňame a chceme naozaj priveľa. Veľa z nás chcelo skoro dospieť, chodiť na diskotéky, na koncerty, piť s kamarátmi, keď sme ešte nemali 18, chodiť za frajermi a robiť tie "zakázané veci", aby ostatní potom obdivne jasali "ooooo". Ale v istom momente si aj rodičia, ktorí nás tak veľmi ľúbia, a istotne aj my ich, musia uvedomiť, že už sme prekročili "hranicu dospelosti", aj keď mnohí z nás ešte dospelí zďaleka nie sú.
A preto prosím všetkých rodičov, aby nás - svoje deti - brali za takých, akých sme. Nerobili z nás dospelákov, keď potrebujú niečo vybaviť a vzápätí nám zakázať byť vonku dlhšie ako do 10tej. V určitom veku aj tak pochopíme, prečo sme vonku nemohli zostávať celú noc, aby sme potom vedeli vstávať ráno do školy. A potom neskôr Vám zato aj poďakujeme.
A takisto prosím nás - deti, aby sme zostávali takými, akí sme. Nehrali sa na dospelákov a hneď na to na nič nechápajúce dietky s pokorou stojace pred rodičmi, keď prídeme domov po večierke. Rodičia nás majú radi, aj keď na to často zabúdame. A väčšinou každé ich pokarhanie, alebo zákaz je prejavom tejto lásky, ku ktorému sme ich vo väčšine prípadoch dohnali sami.
