Vyšli sme si von. Veď bola sobota. V klasickej zostave s kamarátkami a kamarátmi. A stretli sme ďalších. Tých, ktorých poznám niekoľko rokov a prežili sme toho spolu veľmi veľa. Ale aj tých, ktorých poznám len pár mesiacov, či len týždňov, a predsa ich mám rada. A vtedy sa stalo niečo, čo som v živote nečakala.
Dostala som bonboniéru. Bonboniéru s jediným slovom. "Ďakujem." Nechápavo som stála (ešte naobliekaná z tej večernej mrazivej prechádzky) a doslova "zírala" na tú malú bielu škatuľu. Nemala som slov. Jediné, čo zo mňa vyšlo bolo: "Čože???". Dostala som len jednoduché vysvetlenie, že mi ďakuje za to, že vďaka mne v priebehu roka, čo sa poznáme, spoznala toľko nových ľudí, ktorí sa postupne stali jej stálymi kamarátmi a tvoríme dokopy neodlučiteľnú partiu.
A ja som tam len tak stála, uprostred podniku, v ruke bonboniéra, okolo krku ešte stále omotaný dlhý šál, a s úsmevom som hľadela na túto dievčinu. A stále nemala slov. Stála som tam takto asi 5 minút, neviem, možno to bola aj večnosť. Medzitým prichádzali ďalší kamaráti a už som len počula ako sa celým podnikom nesie šepkanie "Na niečo som zabudol??", "Ona dnes niečo má??". A ja som sa nakoniec zmohla na objatie.
Večer sa niesol, dobrá zábava, dobrá hudba, dobrí kamaráti. Čokoláda sa zjedla, krabica pokreslila. Ale ten dobrý pocit bol vo mne stále. A bola som z toho celý večer taká užasnutá, že som až zabudla na jednu vec:
Ďakujem Ti, Lucka. Som rada, že si s nami a o to radšej, že som to bola práve ja, ktorá ťa k nám doviedla. Keď sme sa vtedy, prvýkrát stretli na koncerte pred rokom, ani by ma nenapadlo, že Ťa ešte niekedy vôbec uvidím. Som rada, že si si vďaka mne našla toľko blízkych ľudí, že máš s kým chodiť piatok von, že si ma čakávala pred školou a ja Teba na stanici. Som rada, že Ťa máme a vedz, že Ty máš nás. Všetci Ťa "mylujeme ako hovado" a ja o to viac. Ďakujem. :)
