Tak ako ja dnes. Studené februárové popoludnie a ja som sa vybrala túlať sa po Prahe. Slnko svietilo už od rána (výnimočne) a ja som mala voľný deň. Tak som sa rozhodla, ísť do centra. A napadlo ma "Dnes sa stratím!". Dodala som si však, že by sa moja strata mohla odohrať v blízkosti metra.
A tak som sa prechádzala. Teda odviezla som sa niekam metrom a potom elektrikou. A potom som si hľadala nejaké uličky, ktoré sa práve nehemžia húfmi turistov s fotoaparátmi v ruke, tlačiacich sa za tetušou so zdvihnutým dáždnikom. A tak som našla Tančící dům. Teda, vedela som o ňom, ale vždy sme okolo neho len prechádzali autom. A teraz som ho našla úplne sama! Síce úplnou náhodou, ale ja dokonca viem, ako sa k nemu dostať!
A tak som začala rozmýšľať, kam všade budem musieť zaviesť svojich kamarátov, ktorí sa za mnou horlivo stále chystajú :). A tak som našla Vltavu. Teda Vltava je obvykle pre mňa spoľahlivý orientačný bod (neprejdi na druhú stranu, lebo sa stratíš) a teraz som k nej išla takpovediac cielene (Vltavu tak ľahko nepriehliadnete). Ale teraz som si vychutnávala tú prechádzku propri nej. Cítila som sa ako v tých romantických amerických filmoch, keď ide niekto popri rieke, slnko sa odráža od hladiny, kačky plávaju sem a tam a nad nimi poletujú čajky. A možno mi občas bolo aj trochu smutno, že túto "romantickú" vychádzku s nikým nezdieľam a som "sama vo veľkomeste", ale ten pohľad mi vynahradil všetko. Do ucha mi hral Travis miešaný s Massive Attack a ja som zabudla na všetky svoje problémy. Zabudla som aj na to, že som dnes mala ísť do svojej pražskej práce dať posledné "pá pá". No dobre... zabudla som úmyselne... pretože takýchto dní nezažijete veľa. A preto, ich jednoducho nemožete premárniť. Za žiadnu cenu.
Nepáčil sa mi akurát ten pocit "nezaradenosti". Stretávala som ľudí zo všetkých možných krajín, ale aj domácich. Len ja som bola nejako mimo, pretože som sa nepovažovala ani za turistku, ani za pražáčku. Ale nejako som to strávila a nemyslela na to. Usmievala som sa na ľudí, fotografujúcich všetko, čo sa dá, a len ma zamrzelo, že moj foťák je doma v Leviciach na stole. Pripomenulo mi to však, že ho najbližšie už musím zobrať, lebo Praha stojí za zmienku. A aj keď nebudem mať nikoho, kto by ma odfotil ako stojím na Žofíne a pozerám na kačky, budú to pekné spomienky na slnečné dni strávené v Prahe, ďaleko od domova.
A tak som si dnes zlepšila náladu. Síce som premrzla na kosť a poslednú polhodinu hľadala najbližšie metro, stálo to zato. A rozhodla som sa, že takéto vychádzky, aj keď osamote, budem absolvovať vždy keď sa bude dať. A už sa teším, kedy sem niekto z mojich drahých zavíta a ja jednu takúto vychádzku po slnečnej Prahe popri Vltave budem mocť absolvovať s ním.
