Raz za čas sa dostanem do fázy, kedy ma prepadne panika. Panika z toho, čo všetko ešte chcem a nejak nestíham napĺňať. Nie, nie sú to tie veľké sny z detstva, ako že chem byť princezná a mať plnú maštaľ koní (to som fakt chcela, nesmejte sa). Sú to úplne reálne ciele, avšak musíte im obetovať veľa času a často aj veĺa financií.
Moje chcem by sa dalo rozdeliť z krátkodobého a dlhodobého hľadiska. Problém je, že tieto ciele sa často dostávajú do konfliktu a ja som nútená vybrať si jeden z nich. Snažím sa však riešiť veci v zmysle "možno tu už zajtra nebudem, a preto si treba užívať". Lenže to nejde vždy.
Problém nastane práve vtedy, ak ten druhý deň nastane. A vy, potom čo ste rozhádzali všetky úspory zistíte, že nemáte z čoho žiť. Preto je asi potrebné nájsť optimálnu hranicu medzi svojimi cieľmi.
Môj problém však nenaráža na to, že by už zajtrajšok nemal prísť (s tým som vyrovnaná už pár rokov a on stále nie a nie prísť), ale na to, že aj keď mám pred sebou ešte veľa veľa rokov, netuším, ako postíhať všetko, čo chcem.
Vždy som chcela precestovať celý svet. To máme asi tak trošku v rodine, že sa neuspokojíme s jednou destináciou pobytu za život. A vždy som si vravela, veď času dosť. V rámci rodinných dovoleniek som toho precestovala vcelku dosť, najmä vďaka tomu, že sme sa nikdy nevracali na to isté miesto a ani len do tej istej krajine (s výnimkou dôb, keď najvhodnejšia destinácia bola Juhoslávia...), za čo stratégii svojich rodičov úprimne vďačím.
Lenže čas sa mi nejako kráti, na tú spústu krajín, ktoré chcem ešte poctiť svojou prítomnosťou. A keď som toto leto strávila vo Francúzsku a tam mi dali do ruky knižku fotografii krajín, prepadla ma panika. Toľko miest a toľko málo času! A ja mám zatiaľ naplánovaný len Tibet v roku 2012!!
Môj plán bol za rok navštíviť aspoň dve krajiny, z toho aspoň jednu, kde som ešte nebola. Lenže môj plán naráža na pár prekážok - po prvé, nikdy neviem nájsť nikoho, kto by išiel so mnou. Vždy sa pripletú problémy, buď finančné, rodinné alebo časové. A ďalší nemalý problém je, že v napĺňaní mojích splniteľných plánov (cestovať, naučiť sa hrať na gitaru...) my prekážajú (okrem mojej lenivosti) tie dlhodobé plány, ktoré nemôžu byť reálne v tejto dobe, či už kvôli malým financiám alebo nízkemu vzdelaniu.
A tak som nútená občas odložiť moje krátkodobé chcem v prospech svojich dlhodobých budem chcieť. Problém však je, či sa mi moje "náklady obetovanej príležitosti" raz vrátia a ja som sa rozhodla správne. Občas mám preto chuť pozrieť sa do budúcnosti, či som premrhala niektoré veci zbytočne, alebo sa aspoň časť z mojich dlhodobých plánov naplní. Dúfam, že budem pokračovať vo svojom nastúpenom trende a dariť sa mi predsa len bude ;o).
