Keď idete električkou za bieleho dňa po Bratislave, je to pre Vás niečo v podstate normálne. Či už ste Bratislavčan alebo nie. Aj pre mňa, čo doma nemáme električky. Zdá sa mi to ako prirodzená vec v trošku väčšom meste.Aj keď sa za tmy blížite k Prahe, je to iné. V diaľke vidíte niečo obrovské, veľa svetiel z nekonečných výškových domov, možno to lietadielko svietielkujúce Vám nad hlavami. Vtedy si hovoríte: „Vááááu!“ Teda aspoň ja som si to hovorila.
Ale keď idete večer po Prahe je to niečo úplne iné. Vtedy si uvedomíte, že Vy ste súčasťou tohto všetkého. Nie je veľká šanca, že stretnete niekoho známeho, ako je to u nás doma. Ani večerná utíchnutá premávka. Ste jedným z milióna.
Ja som si to uvedomila včera, keď som takto išla zo školy na intrák. Všade už bola tma, a keďže bývam na okraji Prahy, veľa ľudí som už ani nestretla. Výnimočne. Ale aj tak som sa na chvíľu musela zastaviť. Zastavila som sa a hľadela do diaľky. A v tej diaľke boli svetlá. Viac svetiel, ako keď idem u nás doma z mesta večer domov. Viac, ako keď za tmy prichádzam vlakom do Bratislavy. A boli všade okolo mňa. Vtedy som si predstavila, taký ten záber z filmov – kamera zhora, a postupne sa trhane odďaľuje. Najprv Vás ešte vidno, na ďalšom zábere ste len bodka a potom už splývate so všetkým naokolo.
Toto všetko sa mi premietlo v hlave priebehu pár sekúnd. A zrazu som to už nebola ja, osobne. Cítila som sa ako jedna z milióna. Súčasť niečoho veľkého. A hlavne cudzieho. Zaplavil ma pocit samoty. Aj keď o pár metrov ďalej som mala na intráku plno kamarátov. Bol to pocit, akoby som nikam nepatrila. Bola len smietka prachu vo vzduchu. Niekto, o koho nikto nezakopne. Niekto, koho si nikto nevšimne, keď prejde popri ňom. Niekto, koho telo možno ani ráno nenájdu, ak neprežije noc.
Žiť vo veľkomeste je zvláštne. Môžem tu mať stovky kamarátov, a aj tak sa tu budem cítiť cudzia. A myslím si, že nikdy nenadobudnem pocit, že sem patrím. Predsa.. som len jedna z milióna...
