Pamätáte si na kamarátov z detstva? Alebo na tých, zpred 10 rokov? Takých, ktorých vidíte viac ako len raz za pár rokov na povinných stretávkach zo školy. Určite aspoň jedného takého máte. Ja mám svoju Ginger. Yancu.
Už je to vyše 13 rokov, čo sme sa prvýkrát stretli. Malé 6-7 ročné dievčatká s dlhými copmi. Zaujímavé je, že nás nespájala škola, ani susedstvo. Ale angličtina. A keď niekoho poznáte od svojich šiestich rokov, jednoducho o ňom musíte niečo svetu napísať :). (A hlavne keď už aj ona o mne dala na svojom blogu vediet :).)
Janka je to, čo som ja nikdy nebola, a ani nebudem, a preto ju aj uznávam - vytrvalá, pilná študentka, takmer vždy jednotkárka. Človek, ktorý školu občas berie až príliš vážne narozdiel odomňa. Asi aj preto má mňa - takého malého diablika na pleci, aby ju zlákal občas na zlé cestičky :).
Ale predsa sme stále spolu (keď sa Janka zrovna v piatok večer neučí :)). V našom "megacity" patríme tak nejak k sebe. V zákutiach, kde sa pohybujeme, je veľa Janiek a ešte viac Zuziek, a pritom mi stačí povedať "moja Yanka.. malá ryšavá, už vieš?" a je to jasné :). (Na to malá sa pravidelne jeduje, ale práve preto je jedinečná. A už by som bola rada, keby to konečne prestala brať ako handicap ;).
Aj preto, že je práve malá, ryšavá, ju mám rada. Preto, že ma vždy zavolá von večer. Preto, že ju môžem vždy zavolať večer von, ak mi dvihne telefón :).
Každý by mal mať niekoho, ako je pre mňa Yanka. To s ňou sa vždy spolu rozprávame, do koho sme práve tento týždeň platonicky zaľúbené, občas, kto sa do nás zaľúbil, o tom, čo sa o nás narozprávalo v meste, o tom, čo sa tam dialo, keď tam práve jedna nebola. To ona vie ako prvá, čo som vyviedla v Prahe a ja sa zase dozvedám o jej počinoch v Blave :).
A práve pre toto všetko, a ešte veľa ďalšieho ju mám rada. A aj vždy budem, tak ako som vždy mala.
