Taký obyčejný januárový deň. Sedím si v Pendolinu (pre neznabohov ten úplne úžasný skvost českých to železničných drah, který, keď ňékoho zrazí všimne si to až v cílovej stanici, toť ako nedávno) a čumím von oknom. Za oknom sa mihajú kôpky roztopeného snehu, ktoré sa ma dosť neúspešne snažia presvedčiť o tom, že "sniežik sa nám chumelí, zimička už prišla".
Avšak, v niečom ten deň není až taký obyčajný. Sedím si v prvej triede. Váááááu. 600Kč hore dole. Veď aj tak idu na čierno. Mám na sebe svúj maturitný oblek zo second-handu a na krku kravatu na gumičku (stále som sa ju nenaučil vázat...). Tak sem si povedal, že keď už mi tie decká vykajú, zahrám to na managéra a odveziem sa zadara.
A tak som si sadol do prvej triedy. Šak som nejaký manažér, no né?? Na kolená som vytiahol svúj skvelý nový laptop kúpený od mužíčka so šikmými očami a trošku obhorenou pravou rukou, práve v momente, keď som vychádzal z trhoviska, kde som kupoval mame baglažány. Za lacný peňáz kvalita z Tibetu. No nekup to!
A už to príde. Prichádza teta prúvodčíčka. So svojimi 150kg má trošku problém vpratat se mezi sedadlámi, ale zjavne jej nerobí problémy, že svoj rozkysnutý kúsok zadnice naservírovala viacerým spolucestujúcim prímo pred zraky a aj oči.
Ide ku mne. Bacha bacha! Tvárim sa sebavedome. Neco mumle. Tvárim se, že su hluchý. Zvýši hlas. -Vaši jízdenku, PROSÍM!!!!.Pomaly dvíham zrak. Nahodím pohľad číslo 27 a trištvrte (to je jeden z tých Bondovských) a neveriaco na ňu kukám.-Jakou jízdenku??? Mňe neser!!! Já su managér!!!!Nezabralo. Stále sa aj se svojimi 150 kilami tvári jako predloha nejakého nevydareného Pikasovho umeleckého aktu.-Mne to nezajímá jestli managéér nebo holotrt! Já chci Vaší jízdenku PANE!-Tak ty nepřestaneš ženská???? To už ona na mňa hádže pohľad číslo 357 aj nečo (ten z filmu Votrelec)
S kľudem angličáka vyťahuji mobilný telefón. Ten, čo mi ho predal Sergej, keď sme hrali karty v tej krčme, že Jednooká jednonohá jednovaječná žába. Vyťukám číslo. (Samozrejme fikstívne.) Nahodím ruský prízvuk:=Ivan? ...Ta zdrástvuj! Ta co ty dělaješ? ...Dobře, barzo dobře. ....HahA. ...Mám pro tebe jedon prácičku.... Ženská tentoraz.. Pérse... Prúvodčíčka..mi tu znepríjemňuje život.. šak to znáš.. Igen... Sí.. Jak ždy.. Peníz pošlu pak... O chvílu Ti pošlu fotku faxem... szia.
Víťazoslávne zdvihnem okále, ale to už mi sprievodčíčka miery tridsaťdevinou rovno do fejsu. A do p...
Obsah mojej mozgovej kúry pokropilo to pjekné okno Pendolína... Dokonané... Sprievodčíčka nahodí víťezoslávny výraz číslo 0,002 (ten čo ho mala Sandra Bulldog v tem... Miss Confidentiality...) a pištolí si poškrabe tú hnusnú bradavicu na brade.. Práááásk... Tak nic... Už je zasrané aj druhé okno Pendolina...
