Písal sa 16. november 2005. Mohlo byť asi 17:20 miestneho času.
Celá natešená po piatich hodinách strávených vo vlaku Slovenská strela som dorazila do Bratislavy. Ja, ako skvelá organizátorka, som si zmyslela, že by bolo na čase spáchať niečo s bývalými spolužiakmi a kamarátmi, ktorí zostali študovať v krajine.
Prvé milé prekvapenie bolo zistenie, že v hlavnom meste prší. Druhé milé prekvapenie bolo, že práve vtedy bol zápas Slovensko - Španielsko. To som zistila až na hlavnej stanici, kde mi bolo dosť podozrivé, že je sa tu zdržuje vačšie množstvo osôb so slovenskými zástavami. Najmilšie prekvapenie však bolo, že ma na stanici čakala takmer celá ekipa vychystaná na "stretnutie po rokoch". Stretli sme sa v hojnom počte - 3 kusy Bratislava, 1 kus Nitra a ja ako kus z Prahy. Celkom úspešné. Ale udalosti neskoršej noci nie sú až také zaujímavé ako udalosti večernej cesty z hlavnej bratislavskej stanice na jeden privát, nachádzajúci si v Karlovke.
Celý nadšený sme si počkali na prvý autobus a cestovali. Keďže sme sa dlho nevideli (minimálne 4 dni), a ja huba nevymáchaná sa málokrát zastavím a na hlasitosti, či skôr tichosti si veľmi nepotrpím, cesta prebiehala za pestrého opisovania mojich príbehov a hlavne zážitkov z knihy, ktorú som práve čítala (T.Pratchett - Nefalšovaná kočka, pozn.autora).
Práve, keď som svojím budúcim večerným spolubojovníkom rozprávala o tom, ako si "kočka uvědomí, že se něco děje, když ji okraj krunýře začne zvedat ze země", keď vtom som začula veľmi, ale veľmi škaredým tónom vetu "Chceš nanuk?!?!". Všetci svorne sme sa otočili za zvukom a spýtala som sa nedôveryhodne, ale popritom vo všetkej slušnosti: "Prosím?" Odpovedal mi postarší pán stojaci pri dverách: "Že či chceš nanuk?!?!" Ešte nedôveryhodnejšie sa ho pýtam: "Prečo?!?" (v podvedomí som sa však ubezpečovala že hádam na verejnosti v autobuse plnom ľudí to nemôže mať predsa žiaden sexuálny podtón). "Asi potrebuješ schladiť! To sa nedá počúvať!! Musím vystúpiť!"
A v tom nám všetkým zaplo. Začali sme mu dávať rady, aby si zapchal uši, alebo teda fakt vystúpil. A zabralo to. Asi. Na ďalšej zastávke vystúpil. Radšej nezisťujem, či to bola len zhoda náhod, alebo som mu naozaj až tak znepríjemňovala život, že si radšej vybral prechádzku v daždi.
Každopádne nás všetkých tento "milý pán" veľmi pobavil a ešte viac zlepšil náladu. Dospelo to až k tomu, že moji kamaráti si zo mňa uťahovali, že ma o chvíľu niekto vyhodí za pohoršovanie v autobuse. Mali sme dokonca návrh, aby bol v autobusoch zákaz rozprávania sa. Skončilo to tak, že som potom v každom prostriedku bratislavskej hromadnej dopravy pri nastúpení tvrdila, že ma bratislavský magistrát platí, za zlepšovanie nálady v autobusoch a vyhlásili "November Bratislava zábavou".
Teším sa na ďalšiu návštevu tejto našej veľkolepej dediny plnej prívetivých ľudí. :o)
P.s.: Ďakujem pánovi, ktorý sa ma v autobuse č.93 zastal a pochválil moje príhody s návrhom, že by som to mala napísať. :o)
