Ovplyvňovať svoj osud, alebo ešte lepšie, nenamýšľať si, že niečo také existuje, je to, čo by nás malo celý život držať. Úspechy, ktoré sme si sami vydobyli, ale aj sklamania, ktoré sme si viac či menej spôsobili vlastnou vinou, by nás mali hnať dopredu. Snažiť sa žiť ešte lepšie. Mať na konci dňa vždy dobrý pocit zo seba. Nespoliehať sa niečo nad nami ale riadiť si život sám.
Ale niekedy do nášho života vstúpi práve ten osud. Ten osud, s ktorým sa nič nedá spraviť a my ho nedokážeme zmeniť. Musíme ho prijať. V niektorých prípadoch nám život sám od seba prinesie niečo dobré. A vtedy prežívame ten zvláštny pocit radosti, keď sa na nás usmialo šťastie.
No niekedy sa to šťastie neusmeje. Akokoľvek sa snažíte zvrátiť sled nasledujúcich udalostí, nejde to. Pre niekoho je to osud, pre iného nešťastná náhoda. Vtedy sa väčšinou sami seba pýtame „Prečo ja?“, „Prečo sa to stalo?“. Dôležité je hlavne to sa. Niekedy je tam neopodstatnene, no niekedy sami, a ani naše okolie nie je na vine. A možno sa aj trochu ľutujeme. Na chvíľu zastaneme a prestaneme žiť svoj život.
Trápiť sa. Každý z nás sa aspoň raz v živote trápil. Viac, či menej. Každý svoje trápenie prežíva ináč. Každý ináč intenzívne. A každému trvá inú dobu, kým sa z toho trápenia dostane. Dôležité je však dostať sa z neho. Dôležité je, nenechať sa zraziť životom na kolená. Po každej rane treba vstať a ísť ďalej. Každá rana od života by nás mala motivovať, aby sme mu ju vrátili a dokázali mu, že sa len tak ľahko zlomiť nedáme.
Vidieť niekoho blízkeho trápiť sa je pre mňa jedna z najhorších vecí v živote. Horšie je už len, keď tomu človeku nedokážem pomôcť. A veľakrát je to ťažké. Keď niekto z Vašich blízkych stratí niekoho jemu blízkeho, je ťažké čo i len vyriecť nejaké slová útechy, ak nejaké existujú.
Stačí byť nablízku. Tak, aby to tá dotyčná osoba vedela. Kedykoľvek a kdekoľvek. Poskytnúť objatie, či rameno na vyplakanie sa. Uši na vypočutie. Pri počúvaní problémov iných aj my sami zabúdame na tie svoje. Pomohlo by to. Mne určite.
A na to sú dobrí priatelia. Vtedy, keď sa nám ťažko vstáva zo zeme, aby sme životu a tomu jeho trápnemu osudu vrátili ranu dvakrát takú veľkú, akú on uštedril nám. Možno sme si ju zaslúžili. Každý robí chyby. Ale preto sa predsa nevzdáva celý život. Vtedy sú tu priatelia, aby nás vyfackali, aby sme prestali rumázgať a pohli sa konečne ďalej. A snažili sa robiť menej chýb.
Dôležité je vedieť, že čokoľvek zajtrajšok prinesie, niekto tu pre nás bude. S otvorenými očami a otvorenou náručou. Tak, ako my preňho.
