Všade známa a pritom stále pri zemi a rovnaká, keď som ju spoznala. Vtedy sa v dobrom rozčuľovala, koľko ľudí ma pozná :o). Teraz je to naopak. Zbožňovaná a zároveň nenávidená, prirodzene tými, čo ju poznajú len z telky.Bolo to jedno z tých neuveriteľných stretnutí. Kto by si pomyslel, že sa dve 16-ky, ktoré sa spoznali cez net stanú takými úžasnými kamarátkami. A tie niekoľko hodinové debaty, ktoré sme vedeli viesť a vždy aj vedieme.. nad tými debatami, v ktorých sme v jednej súvislej myšlienke dokázali objaviť, veveričky, rádiové žiarenie, kečup, prachovka, záclony, negatívny dopad surrealizmu a neviem čo ešte by sa pozastavovali aj skúsení psychológovia a psychiatri... Myslím, že by som sa za ňu vedela pobiť. Teda určite. Ona by mala totižto dosť ťažké sa s niekým pobiť, vďaka svojím telesným proporciám :o).Takže sme sa stretli. Ona bola prváčka, ja druháčka na gympli. Ani nie o rok na to sa stala predsedníčkou študentskej rady. A samozrejme ma po nejakom čase do nej zatiahla... Stali sme sa nerozlučnou dvojkou. Vlastne sme rok ťahali celú radu sami dve. Všetky akcie stáli na nás. Boli to ťažké mesiace, plné obetovaného voľného času na úkor školských akcií, žobranie cien do tomboly na ples od miestnych podnikateľov, vybavovania diskoték, vymýšľaní spôsobov, ako študentskej rade zarobiť peniaze na ďalšie školské akcie.. Na konci nás čakala väčšinou kritika zo strany študentov, ktorí nevedeli, aké sú podobné veci obtiažne, ale aj poďakovanie od nášho skvelého pána zástupcu a uznanie od ľudí, ktorí vedeli, že celé mesiace to nebolo flákanie sa z vyučovania, ako to niektorí brali.Zorganizovali sme spolu dva ročníky "Blairwitch" - nočná hra na škole, aj potom, ako sme s radou nemali už nič spoločné, s veľkým úspechom. A hodláme v tom pokračovať :o).Za ten čas, čo sa poznáme sa stalo veľa vecí. Zahviezdila, odišla robiť do Bratislavy.. a pritom je to stále tá istá skvelá Žifa, ktorá ma donútila ísť na svoje narodeniny so sadrou na nohe :o). Skvelá, zbožňovaná, obľúbená, populárna... no naučila som ju toho dosť :o). Obdivujem jej zatiaľ len amatérske režisérske schopnosti, vďaka ktorým sme natočili skvelé videá. A stále s nemým úžasom nechápem, ako môže byť niekto v jej veku taký úspešný a pritom sa dokázať vedieť nudiť v škole. Verím, že jej úspechy sú len na začiatku a občas jej kvôli tomu aj v duchu závidím a žiarlim, že mi pri toľkých ľuďoch už nevenuje toľko pozornosti :)).Takže teraz pripravujem Prahu na jej príchod a dúfam, že ten spoločný privát raz bude, lebo bez jej červených vlasov sa existovať nedá. A ani bez toho, aby som každý mesiac nevidela Madagascar ;o)).
