Ďalší deň prázdnin, ďalší jeden z augustových, ďalší deň bez súriaceho deadlinu. A predsa ďalší rušný deň, po ktorom sa dobre zaspáva. Vypínam telku, zavieram notebook, odpájam modem, otváram okno, nastavujem budík, upravujem vankúše.. doľahla na mňa únava, bude sa dobre spať. Dokonca ani myšlienka na každodenné nočné mory, znepríjemňujúce mi spánok posledné týždne, sa neobjavila.Lenže ja som zase tu. Otvorila som notebook, pripojila modem. Nemôžem spať. Príliš veľa myšlienok. Na ľudí. Tie bytosti, ktorých som sa vždy bála a nedôverovala im. Prečo práve dnes, neviem. Musím jednoducho myslieť. Na tých, čo sú ďaleko a neviem sa ich dočkať, kedy sa vrátia. Na tú, ktorá sa po dlhom čase vrátila z ďaleka. Na tých, ktorí sú tu, a pritom tak ďaleko. Na tých, ktorí sú preč a predsa sa nevrátia.
Preto píšem. Spať sa dá iba s čistou mysľou, a preto si ju najprv musím vyčistiť a vysypať myšlienky na papier. Možno to pomôže. Ak nie, v najhoršom nadránom padnem únavou.
Myslím na človeka, ktorý mi pred pár mesiacmi otvoril po dlhom čase srdce. A vďaka tomu, aký je, na to nepotreboval ani páku. Ten človek spôsobil, že som po dlhom čase neplakala. Z jedného stretnutia som sa dokázala tešiť celé týždne. Zdalo sa mi to neuveriteľné, pretože to bolo až príliš skvelé. Asi preto som sa musela z toho sna zobudiť. Teda on ma zobudil. Teraz mi len do toho srdca chtiac-nechtiac sype soľ. A ja po nociach rozmýšľam, či bude raz znova dokonalý, alebo mi tam nasype celú soľničku.
Myslím na človeka, ktorý to nemá v živote ľahké. Vždy keď si predstavím, čo všetko si už preskákal a čo ešte má pred sebou, vojdú mi do očí slzy, tak ako teraz. Veľakrát sa musím premáhať, aby tie slzy nevidel. Ten človek je pre mňa všetkým, tak, ako som ja pre toho človeka. Je ťažké zaspávať so strachom, či ten človek tu bude aj keď sa zobudím...
Myslím na veľa ľudí a veľa myšlienok sa nedá preniesť do písmen. Snáď som sa zbavila aspoň pár a s nimi odišli aj nočné mory. Chce to zase zavrieť notebook, vypnúť modem a myslieť radšej na ovečky, ako na ľudí. Dobrú noc.
