Zlé dni má každý. Možno niekedy aj neopodstatnene, ale jednoducho ich treba. Sú súčasťou života, keďže život, ako všetko ostatné, nie je dokonalý. A myslím, že aj tí najšťastnejší ľudia, majú svoje slabé chvíľky.
Väčšinou si svoje zlé dni nechávam pre seba. Na otázku "Ako sa máš?" odpovedám už automaticky: "Fajn." Prečo? Lebo prečo by mal môj zlý deň zbytočne zdieľať aj niekto ďalší. Veď aj tak už táto otázka prešla do frázy a pýtame sa ju automaticky a často ani nerozmýšľame nad odpoveďou.
Ale sú dni, kedy nie je všetko tak úplne fajn. A vtedy mi nepomáha ani keď si dokola púšťam pesničku "Such A Perfect Day". A keď tých dní je viac za sebou je to o to horšie. Najprv si nahováram, že raz to bude lepšie. Ale postupom času som si skôr zvykla na frázu "teš sa, bude aj horšie".
Najhoršie je, že ani neviete vysvetliť, prečo sa nemáte fajn. A možno aj viete, ale je toho toľko, že je zbytočné tým niekoho vo vašom okolí zaťažovať. A keby aj, aj tak nemáte pocit, že by sa tým niečo zmenilo, alebo by vám s tým niekto vedel pomôcť.
A vtedy mám pocit, že nechápem nič, čo sa okolo mňa deje. Nadávam, prečo ma poslali na tento svet a nedali mi k nemu žiaden "Návod na použitie". Konečná fáza je, keď mám naozaj chuť vystúpiť. Problém nastáva vo chvíli, keď ma nikto nepočúva a svet sa točí ďalej, či už mám dobrú náladu, alebo zlú. Čo s tým? Zostáva len spísať vlastný manuál a snažiť sa prežiť bez ujmy. A pokúsiť sa tešiť, lebo bude aj horšie. A odstrániť zlé dni, lebo život je len jeden a neprišla som sem ho premrhať.
