Vyrastať na Kysuciach a nepozerať po babách nebolo pre Kristiána Lopotu práve tou najväčšou výhrou. Mama ho brali za farárom, brat za tradične ladeným psychiatrom a keď už nepomáhalo vôbec nič, otec mu zaplatil hodinku na priváte. Zbytočne. Tak sa stalo, že Kristián zmizol do Bratislavy a rodine Lopotovcov konečne odľahlo. Kristián sa začal utiekať ku knižkám, o dva roky neskôr napísal svoj vlastný detektívny román a poslal ho do vydavateľstva. V Dikare ihneď pochopili, že Kristián oplýva nevšedným talentom, a aby to znelo dobre, dostalo sa Kristiánovi mena Chris Sterz. Rok po roku Kristiánova sláva rástla a knihy sa mu prekladali jedna radosť. V tridsiatich mal Kristián na konte cez dva milióny a bol zamilovaný až po uši do svojho životného partnera Trevora. Niekedy v tomto období napísal Kristián svoje doteraz najväčšie dielo Africký plameň a poslal ho s okamžitou platnosťou do Dikaru. Nuž a tu niekde začali Kristiánove strasti. O dva dni neskôr pozval riaditeľ vydavateľstva Kristiána na pohárik a vysvetlil mu, ako to funguje v komerčnom svete - začalo to takto: „Počuj Kristián, je to skvelá kniha, ale teba živia detektívky a nie ľúbostné romány.“
„Ja viem,“ prikývol Kristián, následne sa zasnil a dopovedal: „Ale toto je moje srdce, chápeš, Boby?“ Róbert alias Boby chápal, bolo mu dokonca Kristiána ľúto, Boby však v prvom rade chápal realitu a začal ju po malých dávkach Kristiánovi servírovať: „Vieš, ono to všetko pekne vyzerá s tou rovnoprávnosťou, no v skutočnosti tretinu detektívok, ktoré ti vydáme v Európe, kupujú tvoje fanúšičky a v Štátoch najmä republikáni. Vieš si predstaviť, čo by nastalo, keby títo ľudia vedeli o tom, kým si?!“
„Ale veď - nikto ma nepozná, pridelíš mi ďalšie meno a bude pokoj.“
„Prd bude pokoj! Ty si myslíš, že tie poondiate roboty neodhalia tvoj štýl a nezosobnia ťa s Chrisom Sterzom? Kde žiješ, Kristián ?!“ To, čo hovoril Boby dávalo logiku, on to však aj tak cítil inak: „Je mi jedno, čo si myslia ľudia. Vydáš mi tú knihu, alebo nevydáš, Boby?“ na Bobyho neplatili vyhrážky, Boby tresol do stola a predtým, než sa vyparil z terasy, zahučal: „Samozrejme, že nevydám a ak ti ju náhodou niekto vydá, náš biznis skončil, pamätaj si!“ Kristián sa napriek Bobyho slovám vzoprel a začal posielať Africký plameň do iných vydavateľstiev. Tie samozrejme nevedeli, kým Kristián je, a zväčša sa mu nedostalo ani odpovede. Napokon sa Kristián obrátil na straníkov, ktorí sa zastávali ich komunity, a tak sa mu dostalo príležitosti poslať svoju knihu do vydavateľstva s príznačným názvom Nevšednosť. Občianska platforma Nevšednosť sídlila v Štokholme, a ako bolo Kristiánovi povedané, Nevšednosť bola financovaná výlučne z Európskych zdrojov, aby tak nemusela podliehať komerčným vplyvom. Nevšednosť zareagovala na Kristiánovu knihu pozitívne, zaplatila mu letenky do Škandinávie a pozvala ho do sídla spoločnosti. Kristián bol v siedmom nebi. Nevšednosť sídlila na jednom zo Štokholmských ostrovčekov v reprezentatívnom dvojposchodovom dome. Občianskej platforme predsedal muž s menom Alfréd Osolsson a na svoje prekvapenie Kristián čoskoro zistil, že okrem spomínaného Alfréda sa v budove nenachádza žiadna iná osoba. Osolsson bol mužom veľkej postavy a veľkej nadváhy, keď útleho Kristiána zovrel, ten sotva zalapal po dychu: „Vitaj, druh náš jediný!“ zvolal Osolsson plynulou angličtinou. Kristián vedel oceniť plynulosť anglického jazyka, sám písaval aj v angličtine, iba to s tým druhom mu nešlo nejako do hlavy. „Ty si tiež náš, Alfréd?“ spýtal sa Kristián neisto. Osolsson pokrútil hlavou: „Nie som váš, ale som s vami,“ to už znelo Kristiánovi o čosi vierohodnejšie. Po tom, čo sa obaja usadili oproti sebe, Osolsson prehovoril: „Geniálne dielo Kristián, ty a slušný poctivý černoch, vaša láska, no dovolil som si tvoju knižku v niektorých pasážach spripomienkovať a pridať k pripomienkam svoj komentár. Vieš, my právnici to zvykneme robievať,“ pousmial sa Osolsson na záver, Kristián sa zháčil: „A je tých pripomienok mnoho, Alfréd?“
„Ani nie, 127, veď preto som ťa k nám pozval na týždeň,“ nech bol Boby aký bol, ak sa mu niečo nepáčilo, zavolal Kristiánovi na mobil a dali to spolu dokopy za päť minút, Kristián začal šípiť zradu „A mohol by si mi aspoň zhruba objasniť, čoho sa tie pripomienky týkajú, Alfréd? Vieš, ja nie som právnik.“
„Iste,“ prikývol Olsson, následne podal Kristiánovi čistý zápisník, pero, a začal hovoriť: „Takže prvý okruh. Ty v knihe píšeš, že počas návštevy našich južných bratov si v kuse popíjal pivo. Takto chceš ísť mládeži príkladom Kristián ?!“
„Ale, veď ja vysvetľujem v knihe, prečo som pil pivo, tunajšia voda bola plná baktérií, a my turisti sme voči nim neboli imúnni, Alfréd. Ja nie som alkoholik.“
„To je jedno. Druhý okruh,“ nedal sa Osolsson a vzápätí pokračoval: „Ty píšeš, že tam, kde si bol, sa smeti nevynášali, ale pálili. Vieš si predstaviť do akej skepsy by si mohol uvrhnúť ekologicky zmýšľajúcich gayov v Únii? To je neprípustné!“, než sa Kristián stihol vyjadriť, Osolsson načal tretí okruh „Ďalej – vy ste sa tam vozili na dvadsaťročnej Nive, Nivu nahradíš Teslou.“
„Ale Tesla tam nemá svoje nabíjačky, Alfréd!“
„Nemá?!“
„Nie, nemá!“
„Dobre, to vyriešime neskôr. Našiel som v knihe zmienku, že ty a Trevor ste sa po návrate do Európy hocikedy usadili na lavičku na nábreží, pár metrov od cyklotrasy a popíjali tam alkohol, aj fajčili. Nehanbíte sa, Kristián? Prečo majú športuchtiví občania dýchať vaše výpary a smrady? No a ešte jedna vec. Keď nepijete, tak chľastáte kolu. Vieš koľko má taká kola v sebe cukru, Kristián?“ Kristián chľastal v prvom rade kávu s minerálkou a fajčil – to je pravda. Kolu a alkohol spomínal v knihe iba občas a okrajovo. Keď Kristiána svojho času vodila mama za farárom, farár ho vždy naoko vyhrešil, no akonáhle mama odvrátila svoj zrak dakam inam, farár mávol ľahostajne rukou a zašeptal, že Boh musí vedieť prečo stvoril aj jeho. Kristián napokon usúdil, že radšej desať obecných farárov, než jeden takýto idiot a tak znela aj jeho odpoveď: „Isteže viem, Alfréd, a vieš to aj ty? Nezdá sa mi, že by si neholdoval cukru.“ Osolsson očervenel, začal Kristiánovi mávať ukazovákom pred očami a spustil: „Nemôžeš ma takto osočovať Kristián, mám svoje práva!“ Kristián prešiel Osolssonovu odpoveď bez povšimnutia a opýtal sa: „Koľko ti Únia platí za to, čo tu vykonávaš, Alfréd? Povedz!“
„To nie je tvoj problém!“
„Ale jasné, že je Alfréd. Sú to aj moje peniaze, z ktorých žiješ. Mám požiadať Brusel, aby mi odpovedal oficiálnou cestou? Žijeme predsa v transparentnom svete, či nie?“ Alfréd začal jachtať „Tak zarábam to isté, čo moji kolegovia na dvore audítorov. O nič viac, a o nič menej.“
„Čiže dvadsaťpäťtisíc mesačne, o tom som už čosi počul,“ Kristián sa postavil, prikázal Osolssonovi, aby jeho rukopis vymazal z počítača a pobral sa okamžite na Slovensko. Po návrate domov Kristián zistil, že jeho milovaný Trevor s takým skorým návratom nerátal a našiel milého Trevora v spoločnosti trans Niky a bi Moniky. Trevor na okamih spanikáril, no následne obdaril Kristiána svojim typickým nevinným úsmevom a očarujúcimi lícnymi jamkami. Vtedy si Kristián uvedomil, že Trevor je presne taký istý smrad, ako ten s jamkami na obrazovke a vyrazil milé trio pred dom presne v tom, v čom boli. Respektíve, skôr neboli ako boli. O tri dni neskôr sa pobral Kristián za Bobym.
Róberta lupiča, aj s jeho vlastnoručným podpisom, mala Kristiánova babka poveseného na stene povedľa Ježiška a Panenky Márie, Kristiánov Róbert síce nebol taktiež žiaden dobrák , ale kradnúť nekradol – to sa musí nechať. Kristián si pred Bobym sypal popol na hlavu, vyrozprával sa mu zo svojich strastí a Boby to napokon k spokojnosti všetkých pragmaticky uzavrel: „Urobíme to takto, Kristián, vydáš Africký plameň, no nebudeš v ňom vystupovať v prvej osobe, ale ako pozorovateľ. Trevor sa samozrejme uchýli k prefíkanej vražde, a to sa bude predávať ako sviňa - ver mi. No a čo sa týka teba Kristián, mám kontakt na zdravé mäsko, len už sa nám prosím nikdy nezamiluj!“
