Peripeheries je druhý počin slovenskej formácie, a to, že v nej figurujú členovia Vetroplachu alebo Le Payaco vie snáď každý priaznivec alternatívnej scény. Vysunutí na okraj domáceho mainstreamu však Diego neponúkajú nič, čo by ich oficiálne diskvalifikovalo z príjemne znejúceho hlavného prúdu. Bez afektu a násilného kopírovania svetových trendov, sú skôr pesničkármi ako rockermi. A povedzme si na rovinu, nejde o nič zložité. Album síce ponúka zaujímavé aranžmány, ale žiadnu špecialitu, na ktorú by sme si už dávno nenavykli. Pesničky plynú jedna za druhou a aj keď je konečný dojem milý, do rozpakov nás dostane pocit, že sme sa aj po niekoľkých prehraniach márne snažili zaregistrovať niečo, čo by nás skutočne chytilo.
Nie je to chybou nahrávky ani absenciou dvoch-troch skladieb s výrazným hitovým potenciálom, hovoriť môžeme skôr o novom smerovaní celej kapely. Už v úvode spomenutá melanchólia sprevádza Peripheries a napriek energickejším Here for no reason, či Caught stealing sa album stáva vhodným backgroundom, povedzme, pri čítaní knihy. Otázka znie, či to bol pôvodný zámer talentovaných muzikantov a skladateľov, alebo sa tak jednoducho stalo.
Samozrejme, na celý počin sa dá pozrieť aj z iného hľadiska. Napríklad lokálneho. Také skladby ako Enough to breathe a Broken parts by ste hľadali na Slovensku ťažko, s výraznými husličkami a dokonale prešpekulovanou kompozíciou, ktorá by mala ísť vzorom drvivej väčšine našich hudobníkov. Žiadne sloha-refrén-sloha-refrén-sólo-refrén party u Peripheries nenájdete. Preto je len škoda, že pri zhodnotení ďalších aspektov je to v globále trošku nuda.
