Už sú to viac než dva mesiace čo Lavagance, prednedávnom oslavovaní čoby hegemóna slovenskej alternatívy, hodili na youtube nový singel s názvom Young, talented and gone. Ten s aktuálnou odozvou 1336 klikov, 7 lajkov a 7 komentárov pripomína skôr umieračik ako návrat. Ak považujeme multimédiá za hodnoverný zdroj opisujúci spotrebiteľské správanie, prišiel čas skríknuť: Čo sa sakra deje?
Prišli ako Milly a Vanilly, imaginárna dvojica s prapodivným životopisom a skladbami zloženými na kolene. Dnes majú za sebou kapelu, spoluprácu s orchestrom a v ruke debutový album, ktorého zajtrajším krstom uvedú už tretie turné po Slovensku.
Vydať album u zahraničného labelu, presťahovať sa, zapojiť sa do výmenných programov, alebo sa jednoducho spoliehať na šikovnosť manažérov, bookerov, promotérov, atď. Existuje množstvo spôsobov ako dostať kapelu „von“. Pozrime sa na to konkrétne.
Slová „anglická gitarovka“ sú dnes už pomaly pojmom hanlivým a aj to je dôvod, prečo kapely pevne rozhodnuté venovať sa danému štýlu vyvíjajú snahu čo najviditeľnejšie sa odlíšiť od ďalšieho množstva podobných zoskupení. Diego pribrali do partie huslistku a na rozdiel od veselej dynamiky zvolili melanchóliu.
Bolo by neuveriteľné keby sa napriek obrovskej kampani a šikovnému marketingu Slashovi jeho debutová sólovka nevydarila. Našťastie, mu okrem prstov prepaľujúcich struny svojským charakteristickým spôsobom pomáha sympatický imidž rockovej hviezdy a jeho kamaráti z hudobnej brandže a preto nemôže byť album inak ako výborný.
Keď budete na obede s priaznivcom alternatívnej scény obhajovať pop, s najväčšou pravdepodobnosťou vám napľuje do polievky a za polemiky hodnú výnimku označí len skupinu Vetroplach.
Vďaka fixnej predstave Stevena Tylera, že Aerosmith sú najlepšou a najväčšou rockovou kapelou, aká kedy na svete vznikla, môžu skalní fanúšikovia Led Zeppelin naďalej pred spaním pokojne zapaľovať sviečky pod plagátom s magickými Four Sticks.
Pre nazainteresovaných patria The Uniques do kategórie jednej z mnohých kapiel, ktoré v poslednej dobe vytiahlo z rukáva Rádio_FM, čo je neodškriepiteľný fakt. Na hranici alternatívneho rocku a elektroniky sa však nepohybujú v pozícii amatérovvytvárajúcich chabú opozíciu slovenskému hlavnému prúdu. Za najdôveryhodnejší corpus delicti "unikátnosti" tejto trojice môžeme považovať sedempesničkový debut s názvom From The Dust.
Lucerna dýcha v rytme basgitary a ľudia sú natlačení tak blízko seba, že chvíľami cítiť cudzí pot na vlastnej tvári. Na pódiu stoja v rovnakej zostave ako pred 30 rokmi členovia Killing Joke a to, čo sa deje možno popísať ako výmenu energie krúžiacej po miestnosti, ktorá s každým úderom bicích narastá, alebo aspoň vyčkáva v rovine udržiavaného napätia.
Niečo má na svedomí fyzionómia, iné je mimovoľným, ale mnohokrát i cieleným napodobovaním gest, mimiky, či celkového imidžu idolov, ďalšie číro-čistá náhoda. Isté však je, že aj na Slovensku máme známe tváre s určitou podobnosťou na tváre ešte známejšie. Ktoré?
Existuje množství důvodů, proč jsou punkové koncerty více jak třicet let od magického období označujícího se číslicemi 77 pořád atraktivní, například, že si při nich můžete vystřelit mozek z hlavy. Hlava vám prostě odletí mimo ramena a tančí do jednoduchého rytmu někde u stropu smradlavého klubu. Nahoru a stranou a cíleně naráží na další a další podobné hlavy.
Zábava do rána a po ráne vytriezvenie. Koncert Markyho Ramona ako klasický príklad čiarky vo vašom hudobnom kalendári „videl som to“. Alebo len netreba príliš riešiť?
Keď vyrastáte medzi krysami, na ulici, ktorá smrdí od varenej ružičkovej kapusty, keď Angličania po vás hádžu tehly, lebo ste Ír a Íri vás nenávidia, lebo máte anglický prízvuk, keď ste plachý, chorľavý a navyše stratíte pamäť, je len jedna možnosť ako sa z toho dostať.
