Nálada je samozrejme temná a dusná. Svoj podiel majú na tom fanúšikovia, všadeprítomná čierna a akási priam fašistická hypnotickosť celého vystúpenia. Jaz Coleman v overale s rozpaženými rukami pripomína trhanými pohybmi neposedného člena Hitlerjugend pri epileptickom záchvate, ale napriek tomuto odpudivému príkladu je pohľad na neho fascinujúci. Je to divadlo, jeho divadlo, hrá v ňom hlavnú rolu. Inštrumentálne zdatní muzikanti bez pardónu strieľajú masochistickému publiku jednu facku za druhou a v setliste sa striedajú staré hity s ochutnávkami z posledného Absolute Dissent doplnené Jazovým antiglobalistickým intermezzom. A bez zaváhania ďalej a ďalej...
Ak zaznie otázka, čo atraktívne sa skrýva v jednoduchých skladbách v jednoduchom prevedení, odpoveďou je práve daná jednoduchosť. Žiadne štadióny, led panely a obrazovky, žiadna svetelná šou, ktorá by umelo vytvárala atmosféru, žiadne srdcervúce vystúpenie rockových legiend pre pamätníkov. Je nutné spoľahnúť sa na vlastnú hlavu, ktorú sa stráca v ukričaných metalových refrénoch, lieta pomedzi gitarové struny a naráža do dunivého kopáku. Hluk a vibrácie. Postpunková príťažlivosť gothic rocku.
