I. Markyho chlapci
Cigaretový dym ťažko stúpa k plafónu poloprázdnej miestnosti a z reproduktoru sa ozýva srdcervúci príbeh Joža Ráža o kráľovnej bielych tenisiek. Za stolným futbalom sa na malej taburetke krčí bradatý mladík a ústa otvára tak minimálne akoby sa mu vôbec nechcelo artikulovať. Zrejme sa mu ani nechce. „Jasné, že je dobré, že takto hrávam. Dostal som sa na kopec miest, kde by ma nikdy nenapadlo ísť… napríklad do Bratislavy.“ Ani nie tak posmešne ako skôr znudene, obzerá sa po internetovej kaviarni, jednej z mála otvorených podnikov v centre, a pokyvuje hlavou do rytmu. Angličtina sa mieša so španielčinou, ktorá je rodným jazykom hudobníkov. „Punk nemám moc rád,“ povie bez okolkov jeho spoluhráč. „Je to stále o tom istom, tie isté rytmy, akordy…“ strčí si cigaretu do úst a rukami napodobňuje hranie na gitare „proklate nízko“. Snaha vysvetliť, čo ho baví viac nie je zaujímavá, zaniká v priopitom smiechu prítomných fanyniek (troch) a tiež vďaka čašníkovej potrebe nanútiť cudzincom, čo najviac pív. Kapela Markyho Ramona totiž niekoľko hodín po koncerte tvrdý alkohol odmieta.
Ich slávny bubeník v tom čase už dávno oddychuje na hoteli v mestskej časti Ružinov.
II. Postavičky zo CBGB´s
V polovici sedemdesiatych rokoch sa stal klub CBGB´s v New York City liahňou tých najčudesnejších postavičiek rock´n´rollovej smotánky. Vychudnutá poetka odpľúvala do mikrofónu svoje verše o koňoch, chlapíci v kožených bundách sami seba nazývali bábikami a z času na čas sa pri bare zjavil aj melancholický spevák z dielne Andyho Warhola, aby aj tie posledné peniaze, ktoré mu vyniesol sólový album minul na heroín. Tu niekde začínali Ramones.
Ich bubeník, ktorého ste mohli vidieť 1.septembra v klube MMC síce nebol súčasťou kultovej punkovej formácie od začiatku, ale k tejto spoločnosti sa pričlenil už svojou spoluprácou s Richardom Hellom a Voidoids (hral aj na albume Blank Generation) a ešte skôr s rockovými Dust (1969 – 1972). Vo veku 54 rokov je jediným živým dlhohrajúcim Ramonom. Joey, Johnny a Dee Dee sú dnes už po smrti a z toho logického dôvodu na Slovensku nezahrajú nikdy. Musí nám stačiť Marky. Stačil?
III. Z koncertu
„32 najslávnejších skladieb od legendárnych Ramones“ sľubovali plagáty. To znelo rozhodne presvedčivo. Publikum tvorila tá zvláštna kombinácia vínom zapáchajúcich teenagerov v červených tričkách punkových hrdinov, vyrastených fanúšikov, pár bratislavských intelektuálov/novinárov/hudobníkov, ale aj tí ortodoxní. Pankáči či už zjavom, alebo dušou sa premávali voľným priestorom bývalého Babylonu. Marky vystúpil prednedávnom na Colours Of Ostrava, alebo 3 roky dozadu na Hodokvase a to bol možno dôvod prečo ich najmä zo začiatku bolo smutne málo. Predkapely Kaktus a The Fialky kopec z nich prečkalo v blízkych krčmách.
Marky Ramone´s Blitzkrieg, ako znie oficiálny názov formácie, vystúpili na pódium za spolupráce očakávaného aplauzu. Prvým a posledným väčším sklamaním bol fakt, že namiesto sľúbeného frontmana Michaela Gravesa z Mistifs sa za mikrofón postavil uhladený mladík (neznámy Marco Argiro) s opatrným vokálom. Inak po hudobnej stránke klapalo všetko podľa predstáv. Dynamické, rytmické, bez viditeľných chýb. Akoby ste si za 12 eur kúpili lístok na vydarený revival, pričom pridanou hodnotou bol starnúci bubeník. Pohľadom na jeho automatické pohyby sa kochala časť prítomných, ktorá uprednostnila bezpečné miesto na sedačkách namiesto poga v predných radoch. Áno kochať sa zo stoličky pohľadom na punkový koncert – čudné. Tu niekde sa zjavila schizofrénia charakteristická pre celkovú atmosféru : spevák s imidžom Juliana Casablancasa v dobe, keď bol Is This It bombou roka a Marky Ramone a mladí latinoamerikánci s gitarami a všetci tí tridsiatnici a štyridsiatnici v hľadisku so zhovievavými úsmevmi na tvári…
...a do toho zaznie Sheena is a Punk Rocker – zabúdate – stávate sa davom – strácate pud sebazáchovy – kopete naokolo a … – SÚ TO RAMONES!
IV. Citát na záver
Keď sa v 80-tych rokoch pýtali Johna Lydona, či by bol ochotní obnoviť Sex Pistols povedal „jedine pre prachy“. Keď v roku 2010 Marky Ramone hodil do publika paličku s predtlačeným podpisom a nechal sa vyviesť ochrankou von z bratislavského klubu, nebolo potrebné pýtať sa. Koncerty, ktoré nevypredá, nové single, ktoré si na youtube nepozrie ani 10 000 ľudí, to všetko dokazuje, že sa mu nijak zvlášť nedarí.
Zároveň je však potrebné podotknúť niekoľko zaujímavých faktov.
A)Stále hrá. Marky Ramone stále hrá a stále mu to šľape. Nesedí so založenými rukami v nejakom rockovom múzeu a nepremieta krátke dokumenty o časoch dávno minulých, na čo má reálne právo.
B)Stále žije aj samotná muzika Ramones. Postaviť playlist na týchto skladbách je záruka úspechu a energického koncertu. Jednoducho sa bavíte a to vám dnes, bohužiaľ, musí stačiť.
Etapa histórie populárnej hudby viažuca sa k počiatku punku a k Ramones je jedným z najvýraznejších období formujúcich zvuk a (áno!!) imidž rockovej hudby vôbec. Veriť, že sa vráti v plnej paráde je naivné. Možno najlepší spôsob ako sa s tým vyrovnať je vziať si k srdcu slová Jima Morrisona, ktoré citovali Ramones na albume Mondo Bizarro: Take it easy baby / Take it as it comes / Specialize in having fun / Moving much too fast / Moving much too fast …
