13.7.2008 13:00. Odlieta lietadlo na trase Viedeň-Bombaj. Cesta trvá 7 hodín + časový posun 3,5 hodiny. Vystupujeme z lietadla. Ovalí nás nesmierne vlhký vzduch. Je to ako keby ste boli v saune, len namiesto vody by ste tam nechávali na vyparovanie sa bahno. Miestni vraj majú takýto vzduch radi (asi sú naň iba zvyknutí). Na letisku sme museli prejsť asi siedmymi kontrolami, ktoré prebiehali prevažne pečiatkovým systémom (zbytočne komplikované, keby sme chceli niečo prepašovať, tak by sa nám to aj tak podarilo), čiže sme museli chodiť ako pri nejakej detskej hre z miesta na miesto a pýtať si pečiatky. Samozrejme, miestni to brali veľmi vážne. Konečne sa dostávame von z letiska. Čakáme na odvoz. Medzitým sa nám prihovára indická žobráčka: "Please, could you give me some money. I don't have anything for my children." a podobne. Keďže sme boli dopredu upozornení, aby sme sa s nimi ani nerozprávali, tak sme ich museli odignorovať.
Konečne prichádza auto a odváža nás do hotela. Jednu noc sme prespali v profesorskom hoteli a potom sme prešli do študentského (hotely boli dva aby nebola možná komunikácia medzi profesormi a žiakmi, taktiež nám zobrali mobilné telefóny). Dievčatá mali jednu izbu, kým ja mám izbu s Tajikistanským chalanom menom Timur. Bol veľmi komunikatívny. Nerozprával práve najlepšou angličtinou. Občas bol mierne netoleratný, najmä čo sa týka doby spánku, no ani raz som sa s ním nepobil.
Na druhý deň sme mali možnosť vidieť niečo viac z mesta. Údajne až jedna tretina z tohoto 14 miliónového mesta žije v slumoch. Sú to provizórne chatky, často iba z dosiek, či plechov. Už z okna našeho štvorhviezdičkového hotelu ich vidno stovky. Aj najluxusnejšie štvrte mesta sú preplnené týmito chatrčami. Na zemi ležia chorí a nevládni, možno umierajúci, o ktorých už nikto nemá záujem. Ani len na dlážke v slumoch nemôžu dokonať. Ich jediným majetkom je často len kus kartónu, ktorým sú prikrytí.
Pýtali sme sa, ako to, že môže byť v jednom meste na jednej strane taká chudoba a súčasne aj také bohatstvo. Je to vraj dôsledok kastového systému. Oficiálne bol už zrušený, no v mysliach ľudí je to niečo, čo sa nedá len tak ľahko vykoreniť. Podľa hinduizmu je zlé a zbytočné pomáhať nižším kastám. Pomáhaním ľuďom z vyšších kást a úctou ku kravám sa môžete v ďalších životoch prepracovať na vyššiu úroveň, v ideálnom prípade zrejme na kravu.
India, a možno hlavne samotný Bombej je miesto najväčších extrémov a pestrosti. Nájdete tu najchudobnejších z chudobných, ale aj množstvo bohatých, hinduistov, kresťanov, moslimov, domácich i prišelcov...Najväčší problém tu je zrejme v komunikácii. Azda práve tam, kde je takto veľa ľudí, je komunikácia najťažšia. Potom sa môžete cítiť osamotení aj keď sú okolo vás milióny ľudí.
