Do 30. mája 1943 bol doktor Mengele obyčajný lekár, ktorý sa staral o jednotky SA a neskôr aj SS. Vlastne nebol úplne obyčajný lekár, podľa nadriadených to bol vynikajúci lekár, dostal viaceré vyznamenania- ako napríklad Železný kríž prvej triedy. V predposledný májový deň prichádza anjel smrti, ako ho prezývali, do Osvienčimu. Jeho úmyslom nebolo liečiť, chcel robiť pokusy na väzňoch.
Ako experimentálny materiál si vyberal väzňov s nejakou odchýlkou: dvojčatá, trpaslíkov, obrov a podobne. Jeho úmyslom bolo vymazať tieto deformity (?) z čistej Árijskej rasy. Jeho posadnutosť dvojčatami bola skutočne nepochopiteľná. Dnes sa podobné experimenty robia snáď len v Severnej Kórei.
Jedno z možných vysvetlení, prečo sa pokúšal zistiť, či je možné zmeniť vzhľad človeka bol fakt, že on sám nevyzeral "germanoidne". Sám mal hnedé oči aj vlasy. V jednom z jeho slávnych experimentov sa pokúšal zmeniť farbu očí. Mengele, alebo niekto z jeho asistentov vstrekol injekčnou ihlou do oka obete farbiacu látku. "Prefarbovanie" sa často končilo zranením, niekedy úplnou slepotou, nehovoriac o ukrutnej bolesti.
Iný typ experimentov bol navrhnutý aby sa zlepšilo vybavenie nemeckých vojakov, zlepšila znášanlivosť na chlad a vysoké nadmorské výšky. Celá rada pokusov s mrazením ľudí bola vymyslená za účelom nájdenia vhodného šatstva pre vojakov, ktorí spadli do vody. V podstate to fungovalo takto: ľudia boli vyzlečení do naha, hodení do ľadovo studenej vody, aby mohli byť pozorované fatálne dôsledky teploty na ľudské telo. Alebo boli obete nútené chodiť po vonku v teplotách hlboko pod nulou. V niektorých prípadoch sa potom pokúsili o opätovné obnovenie životných funkcií väzňov, no takmer nikdy to nefungovalo.
Jedny z najhroznejších boli pokusy v tlakovej komore. Väzni boli zavretí v tlakovej komore, čo malo simulovať lietanie vysoko nad morom. Sledovalo sa dýchanie pokusnej osoby, až kým nezomrel. Avšak "pacienti" sa často pokúšali zabit, len aby nemuseli zomrieť oveľa príšernejším spôsobom-udusením , alebo explóziou- hádzali sa o steny komory.
Najmä na deťoch bol testovaný chloroform, no nie za normálnych okolností- bol vpichnutý priamo do srdca, aby bolo možné sledovať zrážanie krvi, ktoré vyvoláva, ako keby nestačilo odobrať krv do nádoby a testovať to tak.
Pokusy na dvojčatách sú samostatná kapitola. Obyčajne im bola každý deň odoberaná krv- z prstov, ramien, alebo z krku (u najmenších detí, ktoré mali malé ramená a ruky). Odhaduje sa, že každému dieťaťu odobrali denne minimálne 10 ml krvi. Dvojčatá si mali vyzlečené ľahnúť na seba a potom sa im meral a zaznamenával každý anatomický detial ich tela. Čo bolo zhodné sa považovalo za dedičné a čo bolo rozdielne bolo považované za prejav prostredia. Konali sa masové transfúzie krvi od jedného dvojčaťa druhému (aj keď sú geneticky zhodné, stretli sa s inými antigénmi a preto pri veľkých množstvách transfuzovanej krvi dochádzalo ku komplikáciám). Jedno z dvojčiat bolo infikované napríklad tuberkulózou, počkalo sa kým toto dieťa zahynie a potom sa porovnávali sa anatomické rozdiely voči druhému, aby boli zistené všetky dôsledky choroby na ľudský organizmus. Vykonávali sa rozmanité operácie, napríklad odoberanie pohlavných orgánov, či prerušenie nervov v končatinách (aby vyvolali paralýzu). Iný typ operácií boli pokusy o chirurgické spojenie dvojčiat, ktoré sa však väčšinou ani len nepodarilo uskutočniť a obe z dvojčiat umierali na infekcie.
Z vedeckého hľadiska môžeme vysloviť záver, že Mengeleho experimenty netestovali žiadne hypotézy, nepracovalo sa na nich systematicky, nemali žiadny koncept, podľa ktorého by sa riadili a ich jediným zmyslom bolo vybrať čo najbrutálnejšie a najbolestivejšie praktiky, aby boli testované na ľuďoch. Mengele bol iba tyran, nešlo mu o žiadne skutočné výskumy a s najväčšou pravdepodobnosťou nič z jeho "výsledkov" nebolo použiteľné na zdokonalenie medicíny. Vedci, ktorí strácajú zo zreteľa základné etické normy, sa stávajú sadistami, ľuďmi, ktorým robí pôžitok iným spôsobovať utrpenie a tváriť sa pri tom dôležito, prestávajú byť vedcami a ich práca sa stane maximálne odstrašujúcim príkladom. Po druhej svetovej vojne emigroval do Argentíny, neskôr zo strachu pred polapením odchádza do Paraguaja a následne do Brazílie, kde aj umiera. V roku 1992 boli na základe DNA identifikované jeho pozostatky, za jeho života sa ho nepodarilo nikdy zadržať.
http://sturtevant.com/alex/mengele.htm
http://history1900s.about.com/lr/medical_experiments/17101/4/
