"Vždy som mal strach iba zo znakov a symbolov, nikdy z ľudí a vecí," napísal rumunský spisovateľ Mihail Sebastian na začiatku "For Two Thousand Years" - vynikajúcej knihy z roku 1934, ktorá zachytáva dusivú atmosféru antisemitizmu a toxického nacionalizmu medzi dvoma svetovými vojnami v Rumunsku. Dnes sa v Európe a USA veľa hovorí o návrate tridsiatych rokov minulého storočia kvôli strachu z prevzatia moci rastúcim nacionalizmom. Ale tu je ten paradox: viacero štúdií ukazuje, že nacionalistické postoje a najmä anti-migračné cítenie, sa za posledných 20 rokov veľmi nezmenili. Ľudia sa vždy cítili nepríjemne pri pomyslení na usádzanie cudzincov v ich krajine.
Takže otázkou nie je to, odkiaľ nacionalizmus prišiel, ale kde sa celé tie roky skrýval. Čím to je, že etno-nacionalizmus teraz zhromažďuje voličov – jav, ktorý predtým nebol viditeľný? Stačí poukázať na vplyv finančnej krízy v rokoch 2008 - 2010, v kombinácii so šokom spôsobeným utečeneckou krízou? Existuje aj iné, menej očividné vysvetlenie?
Začiatkom tohto roka som na výstave bulharského umelca Luchezara Bojadžijova v Sofii narazil na perfektnú vizualizáciu toho, čo je už dlho považované za politicky správnu verziu európskych dejín. Pod názvom “Na Prázdninách“ sa nachádzala ukážka známej sochy pruského vodcu Frederika Veľkého na koni (socha je na berlínskom bulvári Unter den Linden) - len bez kráľa na koni. Odstránením jazdca tak umelec premenil pomník národného hrdinu na pamätník koňa. Všetka problematika spojená s dôležitou, ale morálne kontroverznou postavou minulosti, bola zrazu odstránená. Bojadžijova práca obsahovala dvojitú iróniu, ktorá bola zameraná tak na tých, ktorí očakávajú, že budú vidieť svojich národných vodcov na koni, ako aj na tých, ktorí dúfajú, že prepíšu históriu jednoduchým odstránením kráľa z koňa.
To čo si Bojadžij asi neuvedomil bolo, že v momente, keď sú historickí hrdinovia zosadení z ich koňov, súčasní politickí lídri budú v pokušení na tie kone vyskočiť. Práve to sa stalo v posledných rokoch v strednej Európe. Pravicová politická hegemónia v krajinách, ako je Poľsko a Maďarsko, je priamym dôsledkom prázdnoty, ktorú vytvoril rozvod medzi liberalizmom a nacionalizmom koncom 90. rokov.
Spomeňte si, ako boli nacionalisti a liberáli spojencami pri zvrhnutí komunizmu v roku 1989. Stredoeurópski liberáli si boli vedomí, ako politicky príťažlivý bol postkomunistický nacionalizmus, a tak to urobili veľa preto, aby ho tvarovali a zmäkčovali. Apelovanie na národné cítenie bolo kriticky dôležité ako spôsob mobilizácie spoločnosti voči komunistickým režimom. Poľské hnutie Solidarita nebolo liberálne, ale skôr zmiešanou – sociálnou a nacionalistickou - koalíciou, ktorá podporovala hodnoty liberálnej demokracie.
Táto aliancia medzi nacionalistami a liberálmi sa skončila počas juhoslovanských vojen. Násilné rozpadnutie Juhoslávie presvedčilo liberálov, že nacionalizmus je zdrojom temnoty a že flirtovanie s ním môže mať iba zlé dôsledky. Tieto dramatické udalosti umlčali nacionalistov, alebo ich utíšili - aspoň na chvíľu. Srbský vodca Slobodan Milošević, bývalý komunista, sa stal (odporným) symbolom nacionalizmu po roku 1989. Nacionalisticky zmýšľajúci politici v strednej a východnej Európe, z ktorých bola väčšina silne proti-komunistická, odmietli zdieľať nálepku nacionalizmu s Miloševićom, a teda sa stali nemými. Ich značka nacionalizmu jednoducho nemohla používať jeho názov.
Juhoslovanské vojny znemožnili liberálom definovať liberalizmus ako niečo iné ako "anti-nacionalizmus". V priebehu času si však spájanie liberalizmu s anti-nacionalizmom vyžiadalo svoju daň. Volebná podpora liberálnych strán bola naštrbená, a oni boli úplne odkázaní na úspech ekonomických reforiem, bez možnosti použitia silných národných symbolov. Medzitým tichá vojna medzi liberálmi a nacionalistami viedla k tomu, že umiernení nacionalisti boli zatlačení do neliberálneho tábora.
Príklad Nemecka zohral svoju úlohu. Liberáli strednej a východnej Európy chceli, aby sa ich spoločnosti vyrovnali so svojou minulosťou tak, ako sa Nemecko vyrovnalo s vlastnou. Ale bolo reálne očakávať, že by sme sa po roku 1989 všetci "stali Nemcami"?
Povojnová nemecká demokracia bola postavená na predpoklade, že nacionalizmus vedie neodvratne k nacizmu. V dôsledku toho sa akýkoľvek prejav etno-nacionalizmu začal spájať s kriminalitou - dokonca aj na národnú vlajku na futbale sa ľudia pozerali s podozrením. Nemecký radikálny prístup nie je ťažké pochopiť, vzhľadom na výnimočnú povahu nacistického dedičstva, s ktorým sa Nemecko muselo vysporiadať. Avšak akýkoľvek pokus priniesť to isté do strednej Európy bol odsúdený na neúspech.
To hlavne kvôli tomu, že stredné a východné štáty boli tzv. deťmi veku nacionalizmu, ktorý nasledoval po rozpade európskych ríš/impérií. Na rozdiel od nemeckých nacionalistov v roku 1945 však stredoeurópski nacionalisti v roku 1989 cítili, že oni boli víťazmi a nie porazenými poslednej vojny - v tomto prípade studenej vojny. V tomto zmysle bolo nemožné "stať sa Nemcom": väčšina Poliakov považovala za absurdné prestať ctiť si národnostne orientovaných vodcov, ktorí riskovali svoj život, aby bránili Poľsko proti Hitlerovi alebo Stalinovi.
Dnes vidíme výsledky. V 19. storočí a opäť v 70. a 80. rokoch boli liberáli a nacionalisti schopní vytvoriť spoločnú platformu - ktorá bola inkluzívna, zakorenila sa v kultúre práv individuálov a bola zameraná na pocit národnej hrdosti. Dnešný stredoeurópsky nacionalizmus sa však zúžil na etnicizmus poháňaný obavami z demografických zmien a úzkosťou nad meniacou sa pozíciou Európy vo svete. Stredoeurópske národy sa necítia ohrozené ani tak migrantmi (ktorí sa zdráhajú usadiť v ich krajinách), ale hlavne prázdnotou, ktorú v spoločnosti spôsobila ekonomická emigrácia mnohých spoluobčanov počas posledného desaťročia, ktorá vytvára pocit kolektívnej straty v tých, ktorí zostali doma.
Liberáli snívajú o tom, že porazia nacionalizmus, rovnako ako nacionalizmus pomohol poraziť komunizmus. Avšak táto nádej sa rýchlo stáva politickou tragédiou - pretože pokiaľ komunizmus bol radikálnym politickým experimentom založeným na zrušení súkromného vlastníctva, nacionalizmus - v jednej či druhej forme - je organickou súčasťou každej demokratickej politickej scény. Uvedomenie si tejto skutočnosti tak musí byť súčasťou akéhokoľvek riešenia jeho narastajúceho vplyvu.
Tento článok je prekladom článku Ivana Krasteva uverejneného 11. júla 2018 a je zverejnený so súhlasom autora. Originálny článok v angličtine nájdete na tomto odkaze.
Ivan Krastev je predsedom Centra pre liberálne stratégie v Sofii a stálym členom Inštitútu ľudských vied IWM vo Viedni.
