Aj mňa dnes toho veľa ťažilo. Cítila som sa pod psa. V takej situácii si človek niekedy môže aj vybrať, že či bude svoje „zlé stavy“ udržiavať, pustí si hudbu, ktorá tieto stavy bude rozvíjať. Alebo sa posnaží z toho dostať von. Ja som nevedela, čo chcem. Bolo mi divne a zároveň som to nechcela vôbec meniť.
Rozhodla som sa, že sa pôjdem prejsť, keďže vonku bolo stále nádherne aj napriek tomu, že bolo už šesť hodín večer. Hodila som na seba mikinu, spojila vlasy do miernej fontánky, obula si staré čižmy a kráčala. Nevedela som kam idem, nechala som sa unášať nohami, oni dobre poznali cestu.
Prepletala som nohami, až kým som si nepovedala dosť. Tu chcem ostať.
Poľná cestička, západ slnka a neopísateľná vôňa dažďa, lesa a prírody. Toto spojenie vo mne vyvolalo melanchóliu, smútok a radosť zároveň. Začali mi tiecť slzy. Cítila som sa nebezpečne šťastná a zároveň maximálne smutná a sama. Sadla som si na obrovský balvan a sledovala oranžové slnko. Slzy mi tiekli ako nikdy predtým, boli to potoky sĺz.
Snažila som sa pochopiť samú seba. Dúfala som, že to oranžové slnko ma osvieti a pochopím všetko, čo som doteraz nechápala.
Zacítila som pohľad. Začula som šuchotanie v tráve, prudkým pohybom som najprv vyplašila malého kríženca akéhosi jazvečíka ( alebo niečoho podobného). Pribehol ku mne a naše smutné pohľady sa spojili. Mal abnormálne úprimné ľudské oči, až mi to nejde do hlavy. Vtedy som si to všetko uvedomila. Ničila ma samota, ktorú som sama chcela....
Moja nálada pod psa sa zmenila vďaka poľnej cestičke, slnku a psovi.
