Mária Šandalová
Skákanie po orechoch.
Dnes to bol taký originál jesenný deň. Aspoň pre mňa. Keď sa povie Jeseň, neviem prečo, ale hneď si predstavím slnečnú sobotu. Doobeda upratovanie a vešanie prádla a neskôr, nevedieť, čo so sebou.
Dnes to bol taký originál jesenný deň. Aspoň pre mňa. Keď sa povie Jeseň, neviem prečo, ale hneď si predstavím slnečnú sobotu. Doobeda upratovanie a vešanie prádla a neskôr, nevedieť, čo so sebou.
Šla som rozbitým chodníkom, prepletala nohami. Za mnou návšteva starej mamy a predo mnou triedenie starých harabúrd, t.j. šiat, tričiek, riflí atď. Celú cestu domov som sa usmievala, vykračovala som si v dobrej nálade a spomínala na slová starej mamy. Ako sme sa smiali z toho, čo rozprávala o mne, aká som bola, o tom, že som vždy chcela byť traktoristkou, a už vôbec nie nejakým programátorom.
Ženy majú vo svojej kabelke večne chaos. Muži to zas nevedia nikdy pochopiť a neustále krútia hlavou so slovami: " to ste vy ženy!". No máloktorí si to dokáže v hlave pospájať a pochopiť, prečo je to práve tak. Ja som sa dnes rozhodla to tajomstvo odhaliť.
Pondelok. Prvý deň v týždni (aspoň v našej kultúre), pre mňa vždy znamenal ťažké ranné vstávanie, ale o to krajší deň. Do teraz si to pamätám. Vstať, najesť sa, umyť zuby. Vždy sa obliekam až po týchto stereotypoch, aby som sa nezašpinila jedlom, ešte stále sa mi to niekedy stáva, napr. práve pri jedení paradajky. Je všade len nie tam , kde by mala byť.
Vlastné deti nemám. Ale som učiteľka tanca, už nejaký ten rôčik, takže som v kontakte s deťmi neustále. Je to nesmierne skvelý pocit, ak ma deti majú za učiteľku, kamarátku a niekedy dokonca aj mamu. Na deň matiek som od nich dostala obrázkový plagát, na ktorom stálo : „Pani učiteľka Šandalová je naj !“ a k tomu nezabudli pripojiť ručne vyrobené srdiečko zo sadry. Je to nádherný pocit, ak viem, že viem vychádzať s deckami a zároveň mať prirodzený rešpekt.
Často sa mi ľudia sťažujú na iných. Na ich správanie, na to, že by mali mať už dávno dosť rozumu, zodpovednosti, možno aj nejakých životných cieľov, či už krátkodobých alebo dlhodobých. To je fuk. Stačí tak málo a všetko sa zmení....
Kedysi to bolo tak, že ten, kto vedel liečiť liečil ľudí za vatikánsku menu, za nič, zadarmo. A dnes? Sa človek nedokáže doplatiť. Akoby nestačilo, že už platíme za všetko a čoskoro budeme aj za vzduch, ktorý dýchame. Už dosť platím za to, že vôbec dýcham...
Poznáte ten pocit, že sa vám všetko rúca, ako domček z karát. V práci sa nedarí, driete ako kôň a aj tak si to nikto ani len nevšimne. Tí mladší, študenti, ťažko pracujú zas v škole, snažia sa. Aj tak príde dement, ktorý všetkých pozná, alebo všetko opíše a preskočí vás. Možno neviete doma vydržať a možno nechcete vystrčiť ani päty z domu. Možno sa nemáte s kým porozprávať, a možno práve chcete byť konečne ticho a užívať si pokoj. Možno niekomu z vás zomrel blízky človek a možno niekoho trápi práve to, že sa mu má narodiť potomok. Ľudia majú rôzne problémy, a bohužiaľ ich trápi stále niečo iné.
Každý deň počujem z každej strany " mám problém veriť ľudom, veľmi som sa popálil". Mám pocit, že už nikto neverí nikomu. No chybu treba hľadať a nie vždy v druhých..
Nevera. Skúste si toto slovo povedať nahlas. Čo to vo vás evokuje? Ak je to niečo negatívne, tak sme my, slováci, na tom ešte celkom dobre. Čo vás prinútilo si prečítať tento článok? Možno práve to, že nevera je celkom pikantná téma, ktorá pomaličky ale isto prestáva byť taká tabu, ako bola kedysi.
Existuje sloboda? Nie. Ako môže existovať niečo, čo nikto nikdy nezažil, nevidel. No nemôže. Tak neviem kvôli čomu majú ľudia stále potrebu riešiť slobodu, je to obyčajné slovo, ako napríklad kečup. Až na to, že ten existuje a má aj zmysel.
"Nikdy sa už nezamilujem!" - každodenná fráza mnohých žien i mužov, tínedžerov, mladých i starých. Má to vôbec význam niečo také tvrdiť? Viete to ovládať nebodaj? Či sa pokúšate v slepej viere niečo zmeniť?
Rozhodol sa uniknúť z reality... Naozaj radikálne vážne rozhodnutie, ako by to mohol urobiť? Keď nie je schopný ani len rozmýšlať ako ostatní ľudia, ktorí si hovoria, normálni ľudia. Má byť ako oni, rozmýšľať ako oni, keď je to práve to, čo mu vadí? Ich zmýšľanie ...
Hranica produkčných možností. Áno viem. Ekonomický pojem. Ale prečo by som to nemohla pomenovať takto. Podľa mňa sa to hodí. Neviem ako vás, ale mňa to veľmi trápi. Skúsme to, čo najskôr.
Možno to znie dosť pesimisticky, negatívne... Ale to, čo milujeme najviac, stratíme. Človek to nemusí plánovať a dokonca ani chcieť. Ani jeden zo vzťahu.
Ľudia by mali písať o tom, čo im ide najlepšie. Čo zaujíma ich samotných. O niečom, s čím by sa chceli podeliť. Ale čo ak dôjde k situácií takej, že človek sám nevie, čo chce....vie len to, že túži po tom, aby sa nechal unášať svojimi myšlienkami a čo ak to niekoho zaujme?