Odrazu som začula akési buchotanie. Z uličky sa vynorili dve malé rómske deti. Jedno kopalo po chodníku plastovú fľašku, v ktorej plávalo asi deci vody a druhé, vzápätí ako ma zbadalo s úsmevom pribehlo ku mne. Objalo ma kolo nôh a opýtalo sa: „Pani učiteľka, bude tento rok brušné tance?“
V duchu som sa zasmiala na časovaní slovies malej Ivetky, no neustále ma znervózňoval Malý s fľaškou. „Nie Ivetka, brušné tance tento rok nebude.“ Malý zas kopol do fľašky.
„ Prečo kopeš do tej fľaše a buchoceš po celej ulici? Vadí ti?“ opýtala som sa, nemohla som to vydržať.
„ Nevadí, ale neviem, čo s ňou mám robiť...“ odpovedal mi Malý.
„ Napríklad si ju pones v rukách, alebo ju vyhoď.“ Namosúrene som mu prikázala.
„Kde ju mám vyhodiť?“ Malý sa zas pýta.
„Do najbližšej bedne.“ V hlave mi už bežia rôzne predstavy, kde tá plastová fľaša vody môže všade skončiť. Už ju vidím ležať pri chodníku, v kríkoch, na ceste a dokonca aj zapichnutú v niekoho plote.
„Dobre pani učiteľka.“ Odpovedá Malý, no ja sa stále čudujem. Takúto reakciu som vôbec nečakala a dokonca ma aj celkom potešil. Nečakala som, že stačí tak málo...
„Ahojte a pozdravte dievčatá.“
Tento krátky rozhovor ma prinútil zamyslieť sa. Nad tým, že ako veľa robí rešpekt, dokonca aj tam, kde si ľudia myslia, že už nič nepomôže. Možno by stačilo zmeniť postoj ľudí, aby sa nebáli poučiť človeka alebo ho vychovávať, hoci jednou vetou.
Všetci sme len jedno a to isté, na začiatku, ako deti. Neskôr nás ovplyvní každý jeden životný okamih, každé jedno stretnutie s nejakým človekom. Ovplyvní nás prostredie, v ktorom sa nachádzame a taktiež dedičnosť. Mentalita sa prejaví až časom, ale ešte v ranom detstve môžeme toho veľmi veľa zmeniť, vylepšiť ale aj pokaziť.
Kto vie, možno aj tento článok zmení veľa.
