Sobota, 4. Apríl
Dobre sme sa vyspali. Nechceli sme vstávať príliš skoro, pretože najbližšiu noc zrejme strávime v aute a sily na odšoférovanie 2 000 km budeme potrebovať.
Pred desiatou skonštatujeme, poslednýkrát na malej terase útulného prímorského domčeka s výhľadom na záliv, že tu bolo fajn a na Peloponéz sa ešte chceme vrátiť. Hlboký nádych, výdych, zamkneme bránu a nasadáme do auta. Domáci z jeho domu oproti nám zakýva a popraje nám šťastnú cestu. Sme mu veľmi vďační, že bol ochotný nechať nás tu až kým nebudeme mať vybavené všetko potrebné. A my sme si naozaj mysleli, že máme.
Po vyše mesiaci opúšťame časť mesta Kalamata s názvom Mikri Mantinia, pohodlne sa usadím do sedadla spolujazdca, pustím audioknihu a ideme. „Nemáme vypísané papieriky.“ Skonštatujem „Aj tak nie sú nikde žiadne autá a snáď nás nezastavia, aby sa iba pozreli, či máme papierik“ Odvetí racionálne Rado, na čo ešte žartom dodám „...a aj tak nemajú v zozname dôvod - leaving the country -.“
Začína pršať. Snáď nebude pršať dlho. Na naše prekvapenie je Peloponéz naozaj hornatá krajina a spoliehame sa na to, že za najbližšími kopcami by už pršať nemuselo.
Na každom mýte, a že je ich tu neúrekom, sa pozeráme, či majú pracovníci rúška a rukavice. Zisťujeme, že to naozaj nie je pravidlom. Každopádne im vôbec nezávidíme ich prácu. 21.storočie a nie je spôsob ako zaplatiť mýto kartou bez potreby kontaktu s nejakým pracovníkom alebo pracovníčkou. Raz za pár hodín poutierame palubnú dosku, telefóny aj naše ruky dezinfekčnými vlhčenými utierkami s obsahom alkoholu.
Po troch hodinách míňame Olymp - tu sme si chceli spraviť zastávku na ceste domov. Keďže prší, ani ho nevidíme. Zamrzí ma to, ale pripomeniem si, že teraz je najdôležitejšie dostať sa domov, kým sa ešte dá.
Po niekoľkých stovkách kilometrov, desiatkach centimetrov vody spadnutej na naše čelné sklo, mnohých kapitolách druhej audioknihy o Vélinovi al Sornovi a zistení, že na cestách naozaj nie je nikto, sa meníme. Na malom parkovisku pri diaľnici s dvoma toitoikami a dvoma oddychujúcimi kamiónmi odhodlane sadám za volant auta, ktoré som doposiaľ šoférovala iba raz (maličký okruh v našej obci) a vyrážam na diaľnicu na dlhú cestu – po prvýkrát v mojej šoférskej kariére. „Super, že ešte aj prší.“ Povzdychnem si pre seba. Viem, že keby som si sťažovala, Rado by odšoféroval celú cestu. Trochu oddychu mu ale dobre padne. Aj tak sa už teraz spolieham na to, že po tme a mimo diaľnice bude vždy šoférovať on.
Po pár minútach mi moje rameno dáva jasne najavo, že by som mala povoliť moje neisté strnulé zovretie volantu, pretože takto ďaleko nedôjdem. Po ďalších minútach sa skamarátim aj s tempomatom a postupne začínam naberať na sebadôvere na tejto diaľnici v tomto upršanom počasí.
Na ďalšom mýte stojí pre búdkou policajt a zastavuje nás. „A sakra, nemáme papierik!“. Pán policajt vyzerá byť trochu vyvedený z miery, že nehovoríme grécky. Cez okno nám vysvetlí, že mu máme ukázať pasy. Vyhovieme. Posunkami naznačuje papierik. Tvárime sa nechápavo (ja asi aj dosť vydesene, ale neviem to posúdiť). S jemným náznakom rozčúlenia sa nás opýta ako dlho sme už v Grécku a či nevieme, aké pravidlá tu platia. Stále za volantom, sa snažím tváriť previnilo a skrúšene, kým mu vysvetľujeme, že opúšťame ich krajinu...a nemajú na to typ vychádzky. Jemu to zjavne nepríde vtipné. Ukazuje nám, aby sme zaplatili mýto a odstavili auto. Nervózna z môjho odhadu, kde sa toto auto začína a končí, opäť pomaly púšťam brzdu a snažím sa doplaziť k búdke. Mýto zaplatené, odparkovať na krajnici.
Ktovie aká je pokuta. Máme dostatočnú hotovosť? Rado sa rozhodol, že kým sa vráti pán v službe, vypíše nám papieriky. Policajt v reflexnej bunde s kapucňou v tvári sa pomaly zväčšuje v spätnom zrkadle. Nestíham podpísať svoj papierik, uvidí ma! Nikdy k nám neprišiel. Keď sa nám stretli pohľady, naznačil rukou, že môžeme ísť a otočil sa naspäť k svojmu policajnému autu. A ja som rada, že sme sa už viac neporozprávali. Možno tomu dopomohol aj ten neúnavný dážď.
Podvečer nám navigácia tvrdí, že sa blížime k prvému hraničnému priechodu na našej púti domov. Kvapky vody stále neúnavne bubnujú na čelné sklo a zvýrazňujú tak dramatickosť tejto situácie. Blížime sa k Bulharsku.
Pre mňa to samozrejme znamená, že sa musíme vymeniť za volantom. Na Radovu otázku „prečo?“ odpovedám niečo v zmysle „lebo mi budú hovoriť, kde mám odparkovať a ja budem nervózna aj z nich, aj z toho že im nerozumiem a ešte aj z auta. A oni budú nervózni zo mňa.“ Rado sa usmeje a ukáže na zjazd k benzínke, kde sa vymeníme. Rodičom a kamarátkam posielam správu, že sa blížime k hraničnému priechodu (a že som to šoférovanie, ktorého som sa bála, nakoniec zvládla aj v daždi). Poslednýkrát pred hranicou si skontrolujeme pasy, nasadíme rúška, ktoré sme si z domu zobrali s úsmevom len preto, aby sme potešili mamičky, a vychádzame v ústrety nášmu cestovateľskému osudu.
Samozrejme, sme jediné osobné auto na celom hraničnom priechode. Zjavne sme zmiatli aj pánov policajtov, ktorí na nás nechápavo pozerajú a posunkami nás smerujú k jednej z mnohých pasívnych rámp, ktoré zvesene odpočívajú, pretože ich nikto už nejaký čas nevyrušoval. Pracovníčka na Gréckej strane nám kontroluje doklady a po chvíli nás posúva kolegovi na strane Bulharskej.
Keď nám lámanou angličtinou vysvetľuje, že nás nemôže pustiť ďalej, pretože Rumunsko nás isto nepustí, zrýchli sa mi dych. Moje gény a povaha začali pracovať a ja si predstavujem rôzne scenáre. Rado sa mu snaží vysvetliť, že sme to riešili s pani Aténou a náš prejazd by mal byť podľa diplomacie Slovenskej republiky možný. On si to však očividne nemyslí. Posiela nás na parkovisko, aby sme si to prípadne opäť overili, vybavili nejaké povolenie alebo niečo iné. Cez Rumunsko nás podľa neho nepustia. A oni v Bulharsku samozrejme nechcú, aby sme sa stali ich problémom.
Nervózne voláme pani Aténe. Tá nám tvrdí, že podľa jej informácií by náš prejazd cez Rumunsko mal byť možný. Ja som si medzičasom opäť otvorila informácie na stránke ministerstva vnútra o opatreniach na Rumunských hraničných priechodoch. Ona zjavne spravila na svojom počítači to isté, pretože číta presné znenie tam uvedenej formulky, v ktorej stojí, že Rumunsko umožňuje tranzit cez svoju krajinu a má dohody s okolitými štátmi (bohužiaľ a našťastie v čase písania tohto „memoáru“ sú už informácie na webovej stránke upravené, takže presné znenie z toho času sem nemôžem skopírovať). Nadiktuje nám čísla na jej kolegov v Bukurešti a Sofii, aby sme si to overili s nimi. My.
Vytočili sme pána Bukurešťa. Zjavne oboma spôsobmi ako je možné slovo „vytočiť“ chápať. Rázne nám hovorí, že do Rumunska nás vôbec nepustia a nerozumie, prečo nám konzulka poskytla nepravdivé informácie. Veď na webovej stránke ministerstva je to predsa jasne uvedené. Predčíta nám presne ten istý odsek. Doplní však jednu drobnú no zásadnú informáciu - Rumunsko má síce dohody s okolitými štátmi o tranzite, ale iba čo sa týka ich občanov. No, to dáva zmysel, že sa to dá pochopiť aj takto. Ale prečo to nie je jasne napísané? Nevadí (teda vadí, ale...), poďme zistiť, či sa s tým dá niečo urobiť. Pán Bukurešť nám niekoľkokrát zopakuje, že nás určite nepustia a nechápe, prečo si to pani Aténa neoverila telefonicky s ním. My nechápeme tiež. Snažíme sa tento telefonát využiť a aspoň zistiť čo najviac, tak sa ešte opýtame, či je možné žiadať o povolenie na prejazd cez ich krajinu. Odpoveďou nám je spisovateľa hodný farbistý popis situácie v Rumunsku s uzavretými cestami a vojakmi na uliciach so zbraňami. Asi aby nám ani nenapadlo snažiť sa to cez nich nejako vymyslieť. Odporúčanie znie: zmeniť plánovanú trasu a vybrať sa cez Srbsko. Podľa jeho slov „to máme ešte aj praktickejšie, tam majú aspoň diaľnice. Nechápem, prečo sa snažíte prejsť cez Rumunsko“ . „Srbsko ale nie je v Európskej únii. My sme chceli prejsť cez koridor v rámci Európskej únie, ako nám bolo odporučené a bezpečne sa dostať domov.“ Z ďalších reakcií pána Bukurešťa nám je jasné, že cez Rumunsko to bezpečné určite nebude. Minimálne by sa možno vybral na hranice sám, aby nás tam otočil a zabránil nám v tom. Milé od nášho diplomata, ktorý má pomáhať občanom našej krajiny. Kým sme zložili, stihol nám ešte povedať, že naše mená pozná, pretože nás videl v zozname výnimiek pre prejazd do Maďarska. „Bohužiaľ, ani ty si nezavolal pani Aténe, že nás nepustíte na svoje územie,“ pomyslím si.
Podvedome tuším, že toto na tomto parkovacom mieste s výhľadom na hraničný priechod a prichádzajúcou sobotnou nocou nevyriešime. Snažím sa upokojiť hlbokými nádychmi a výdychmi. Kútikom oka sledujem ako Rado zviera volant zaparkovaného auta tak silno, až mu obeleli hánky.
Využili sme druhé telefónne číslo. Na konzuláte v Sofii nám napriek tomu, že bola sobota večer, zdvihol sympaticky znejúci pán. Výrazná zmena počuť ochotného človeka, ktorý vás vypočuje a snaží sa poradiť. Bohužiaľ, jeho názor sa stotožňuje s naším pôvodným chápaním formulky uvedenej na stránkach ministerstva. „Podľa toho, čo tu máme uvedené, a mali by to byť najnovšie informácie, by vám ako občanom Európskej únie Rumunsko malo prejazd umožniť.“ Vylíčime mu podrobne náš predchádzajúci rozhovor s jeho kolegom pánom Bukurešťom. Telefonát sa chýli ku koncu - nemá nám ako pomôcť a tiež Rumunské stanovisko chápal inak. Ešte stihne dodať, že cez Srbsko by sme asi nemali ísť, pretože je to mimo Európskej únie.
S padajúcou tmou na obe strany hraničného priechodu zúfalo voláme opäť pani Aténe. Informujeme ju o tom, čo sme zistili. Môj nápad vrátiť sa na juh Peloponézu bol zavrhnutý ihneď - máme si nájsť ubytovanie a ona sa nám pokúsi čo najskôr vybaviť povolenie na prejazd cez Srbsko. Keďže je ale víkend (a zjavne cez víkend úrady neúradujú), bude to najskôr v pondelok. Štátna karanténa nás už asi neminie. Akcia ubytovanie v Grécku sa môže začať!
Na najznámejšej stránke na hľadanie ubytovaní som našla 3 hotely v okolí. Vyberáme sa teda k jednému z nich. Kým ho nájdeme zašitý v malej dedinke na kopčeku, je už tma a 9 hodín večer. Milé ubytovanie, ktoré za bežných okolností môže byť naozaj pekné – keď je otvorené. Dovolala som sa na telefónne číslo uvedené na internete a pán nám oznámil, že sú zatvorení a že otvorený by mal byť hotel Galaxy, ktorý nebol ani jeden z tých, ktoré som našla. Takto to teda asi nepôjde.
Rado si práve uvedomil, že si niekde pred pár dňami všimol, že v rámci opatrení súvisiacich s bažantom zavedených v Grécku, je v každom meste otvorený iba jeden väčší hotel. Skúsim teda niečo viac nájsť na telefóne. Medzičasom sa rozhodneme smerovať našu trasu k jedinému väčšiemu mestu v okolí – Serres. Na telefóne sa mi nič o mimoriadne otvorených hoteloch nedarí nájsť, poprosím preto kamarátky, ktorým svojimi príhodami spestrujem čas strávený v bezpečí domovov. Tánička mi takmer obratom posiela odkaz na oficiálny zoznam otvorených hotelov. Mesto Serres - jediný hotel Elena. „Hmm, nie Galaxy?“
Skúšam volať do oficiálne otvoreného hotela. Dvihne mi milý rozospatý pán na recepcii. Vraj sú zatvorení a jediný otvorený hotel v meste Serres a jeho okolí je Galaxy. Poďakujem sa mu a schuti sa zasmejem nad celou touto situáciou - osudom dvoch dátových analytikov uviaznutých v sobotu v noci pred Grécko-Bulharským hranicami kvôli neúplným, neaktualizovaným a nesprávnym dátam.
Prvá radostná správa tohto večera na seba nenechala dlho čakať (bolo načase). „Jes. Vi ar oupn. Hav meni? To? Jes. Kam.“ Odpovedá mi pán z recepcie hotela Galaxy. Kým som našla telefónne číslo, už sme boli neďaleko. Aspoň čo sa týka vzdialenosti vzdušnou čiarou. Kvôli mnohým jednosmerkám, o ktorých naša navigácia nebola doposiaľ informovaná, trávime ešte nejaký čas v aute pohybujúcom sa rýchlosťou 10km/h prepletajúcim sa vyľudnenými uličkami starého mesta. Stále prší.
O 10tej večer sme sa s kufrom a taškami, šatkami cez ústa, dopotácali na recepciu hotela pripomínajúceho pamätník starých čias, ibaže ešte funkčný. Milý pán sa na nás napriek neskorej večernej hodine usmieva a vysvetľuje nám, že ak sme hladní, môže nám objednať nejaké jedlo. Moje brucho súhlasne zaškvŕka. Ukáže nám, kde nájdeme naše nové ubytovanie. Napriek všetkému, a možno práve kvôli tomu, som z malej izby s nepríjemným pružinovým matracom, miniatúrnou ale vlastnou kúpeľňou a polofunkčnou wifi, nadšená. 40 eur za noc. Dosť veľa, ale zaplatili by sme aj viac. Ako s vodou na púšti. Dezinfekčnými utierkami si poutierame stôl, stolíky a umývadlo. Zvalíme sa na posteľ, chvíľu rozoberáme uplynulé udalosti a skonštatujeme, že aspoň nebudeme spať v aute.
Snažila som sa vymyslieť ako podať aktuálnu situáciu rodičom (ktorí už niekoľko hodín čakajú na sľúbenú správu, keď prejdeme hranicami). Výsledok nie je bohvieaký: „Ahojte, mám dobrú a zlú správu“. „Nepustili vás, však?“ prerušil môj pripravený monológ ocko. Pokračujem teda improvizovane o tom, že nás nepustili, prší a že budeme spať v hoteli. Ocko sa opýtal: „A máte kde spať?“ V pozadí počujem nervóznu mamku. Zjavne som vynechala tú dobrú správu, ktorou som chcela začať – že už sme v hoteli. Mojim rodičom počuteľne odľahlo, chvíľu sa ešte rozprávame a zaželáme si dobrú noc. S Radom sa zhodneme, že to jedlo by asi nebol zlý nápad. O 11tej večer si teda objednáme pizzu cez milého pána na recepcii. Pizza je síce veľkosťou asi pre troch, ale naozaj chutná, takže sa s ňou určite zvládneme popasovať.
Nedeľa, 5. Apríl
Dolámaní z postele s pružinovým matracom, ktorého počet pružín by človek vedel v ľahu jednoducho spočítať na chrbte, vstávame - zmierení s osudom, že tento deň strávime určite tu. Silno zvažujeme raňajky, ktoré boli ehm v cene ubytovania v spoločnej miestnosti. Predstava teplej kávy nás ale presvedčí. So šatkami na ústach sa vyberáme obhliadnuť možnosti. Pár ľudí sedí za stolmi, je svoje raňajky, pije kávu a pozerá televízor. Bez rúšok - ich sa to asi netýka. Rozhodla som sa neriskovať naberaním pečiva, šunky a masla a nasypala som si cornfleksy. Teplú kávu ešte mali. Sadáme si k stolu, ktorý je od ostatných najvzdialenejší (chvíľu sme to prepočítavali, ale našli sme ho) a rýchlo zjeme malé raňajky. Nevadí, pizza ešte zaberá miesto v žalúdku. Človek pri neďalekom stole si kýchol. A znovu. Bez rúška, bez zakrytia úst. Znamenie. Rýchlo dopijem kávu a vraciame sa na izbu.
Rado sa ponorí do pracovných povinností, ja som sa rozhodla chvíľu rozptyľovať písaním s kamarátkami. Mám veľmi rada ich zmysel pre humor – vraj sa aspoň budeme môcť venovať sebe. Posielam im fotku Rada za malým stolíkom s notebookom a druhým notebookom na mojich kolenách. Nemám nám to za zlé – sme v tom spolu, ale obaja máme zodpovednosť aj za iných ľudí v práci.
Poobede sa rozhodneme vypísať si papieriky a ísť sa prejsť. Zachmúrená nedeľa s ešte stále občasnými kvapkami vody pôsobí vo vyľudnenom meste doslova postapokalypticky. Podľa Gréckych nariadení si s Radom musíme vonku udržiavať odstup 1,5 metra. Doposiaľ mi to príde vtipné. A tak sa prechádzame v dostatočnej vzdialenosti, stratíme, nájdeme, pozeráme do vyhasnutých výkladov zatvorených obchodov a nasávame melancholicky pokojnú atmosféru ulíc bez áut s vypnutými semaformi jemne sa hojdajúcimi v občasnom vetre.
Ďalšia pizza by asi nebola dobrý nápad - objednáme si kuracie suvlaki s hranolkami a paradajkami. Jednu porciu. Sme z nej samozrejme obaja prejedení - nie sme gréci. Zopár telefonátov, zopár správ, zopár vyriešených pracovných vecí, zopár programov v gréckej televízii a moje zatvárajúce sa viečka mi jasne dávajú najavo, že je najvyšší čas ísť spať.
Okolo jednej ráno sa niekde v našej tesnej blízkosti za stenou vyskytnú dve individuá so silnou potrebou excentricky vyjadrovať svoje názory výrazne zvýšeným hlasom. Asi po hodine odchádzajú. Pružiny v matraci ma tlačia ešte o čosi viac keď sa nervózne snažím zaspať. Napokon sa mi to podarí – za cenu bolesti hlavy na druhý deň.
Pondelok, 6. Apríl
Pondelok, pracovný deň – necháme sa prekvapiť – nič iné nám neostáva.
Expresné raňajky motivované teplou kávou sme si tentokrát vzali do miestnosti susediacej s tou, kde ľudia raňajkovali. Oni tam naozaj iba vysedávajú a pozerajú televízor. Dnes ich je dokonca ešte viac – ľudí žijúcich v predstave bezpečnej bubliny, ktorí na veľkom televízore zavesenom na stene monitorujú, čo sa deje v okolitom svete.
Z izby v pôvodnom rozložení - Rado za malým stolíkom pod zrkadlom oproti posteli a ja s notebookom na nej – vybavujeme ďalšie pracovné povinnosti a telefonáty. Dnes sme už mali byť doma. Sami, v povinnej karanténe v dome s gaučom, kuchyňou, pracovným stolom a malou záhradkou.
Okolo obeda mi prudko vystrelí hladina adrenalínu. Začnem nervózne dýchať a vydesene oznamujem Radovi „prestala mi fungovať klávesnica. Aha. Ani notebook sa mi už nenabíja.“ Štandardný support – reštartovať. Nepomohlo. Vypnúť – zapnúť. Trikrát. Nepomohlo. Tá polovička, ktorá z nás dvoch zvláda návalový stres pokojnejšie, sa rozhodne to racionálne preskúmať. Aktualizácie mám nainštalované? A čo ja viem? Čo odporúča na svojich stránkach výrobca môjho počítača? „Veď je nový. A my ideme do štátnej karantény. Nemôžem byť týždeň bez notebooku,“ nepomáham tým, viem, ale je to vyslovenie mojich obáv z nového prívalu katastrofických scenárov, ktoré mi samé od seba vyskakujú v hlave a nevedia tam vydržať. „Počítač ti zjavne funguje, iba klávesnica asi nemá dosť energie,“ znie po chvíli počiatočná diagnóza. „Takže stačí, ak ti kúpime externú klávesnicu.“ Aké jednoduché... bohužiaľ nie v čase, keď bažant vírus zatvoril obchody. Pousmiali sme sa na tom obaja. „...ale keď sa nebude ani nabíjať, tak má asi dve hodiny.“ Ďalší príval predstáv hodných armagedonu.
Môže to znieť prehnane, robiť si také starosti práve s počítačom – avšak kto ma pozná vie, že moja práca je pre mňa oveľa viac ako len osem hodín plnenia úloh. A malá slovenská firma, ktorá práve v tomto čase začína byť vnímaná na svetovom trhu a spolupracuje napríklad aj s britskými nemocnicami – to je veľká príležitosť a ešte väčší záväzok v jednom.
Po nainštalovaní aktualizácií (ktoré ma nakoniec vyšli dosť draho, pretože som neriskovala, a stiahla ich na mobilných dátach), niekoľkonásobnom otočení nabíjacieho kábla a asi hodine pokoja na lôžku sa notebook napojený na „prístroje“ rozhodne fungovať. Doteraz nerozumiem metóde otočeného kábla – výmene koncovky USB-C kábla, ktorá je v adaptéri so stranou, ktorá je v počítači - ale zaberá aj v týchto dňoch, keď sa občas ešte z rozmaru rozhodne protestovať.
Z doznievajúceho napätia a neistoty, či budem môcť v nadchádzajúcich dňoch pracovať, nás vyruší telefonát pani Atény. Dobré správy. Vybavila nám povolenie na prechod Srbskom. Tak teda naozaj – občania Európskej únie sa domov, do krajiny, do ktorej sa dá dostať cez územie Európskej únie, musia vybrať mimo nej. Aké spolupatričné. Sme však veľmi vďační, že sa aspoň nejakú cestu podarilo nájsť.
So Srbskom to ale samozrejme nebude také jednoduché. Ako takmer každá krajina v tomto možno predvojnovom období, má svoje podmienky. Na ich území platí prísny zákaz vychádzania medzi 5tou hodinou večer a 5tou hodinou ráno. Celú krajinu teda musíme prejsť v čase, kým môžeme byť vonku. Inak nám hrozí vysoká pokuta a väzenie. Najvyšší čas opäť plánovať, keďže skôr než vstúpime do Srbska, potrebujeme v našom prípade ešte prejsť územím Bulharska.
Rozhodnuté. Nový akčný plán sa začína o 3:30 ráno odchodom z hotela Galaxy. Poučení o možnom nezladení pohraničnej polície a vyjadrení diplomatov sme si na recepcii hotela nechali vytlačiť povolenie zo Srbska aj vyhlásenie z Maďarska. Rado prezieravo vytvoril aj hárok papiera, na ktorom bola v jazykoch všetkých krajín, cez ktoré budeme prechádzať, stručne vysvetlená naša situácia: „Sme občania Slovenskej republiky a boli sme v Grécku. Snažíme sa cez Vaše územie dostať domov a máme vybavené povolenia vďaka našim diplomatom. Vyrážame o 4tej ráno, aby sme sa stihli včas dostať do Srbska a prejsť ich územím, ktoré musíme podľa ich nariadenia opustiť do 17tej hodiny. Nebudeme sa nikde zastavovať, ak to nebude nevyhnutné. Chceme sa iba dostať domov.“
Možnosť prechodu cez Bulharsko si predsa len overujeme ešte aj telefonátom s lokálnou ambasádou. Teta Sofia, ktorá mi dvihla telefón, je veľmi milá. Vysvetlila som jej celú situáciu a aj to, že máme povolenie na prechod Srbskom. To, že Rumunsko nám neumožnilo prejazd ju tiež zjavne zaskočilo. „Veď podľa toho, čo tu máme uvedené...“, zastavila som ju. Viem presne, na aký text sa pozerá. Vysvetlím jej vysvetlenie pána Bukurešťa, aby mohla upozorniť prípadných ďalších slovákov, ktorí sa budú snažiť vrátiť do svojej vlasti, ktorá sa vyjadrila, že už na to mali dosť času. Každopádne, s naším novým plánom by podľa nej na jej hraniciach nemal byť žiadny problém, avšak pre istotu si máme všetko vytlačiť a nadiktovala nám aj svoje telefónne číslo, aby sme jej kedykoľvek v prípade problémov zavolali „pokojne aj o 4tej ráno z hranice. A ak by ste aj problémy nemali, pošlite mi potom správu, že ste prešli v poriadku.“ Milo sa ešte opýta, či sme zdraví a či niečo nepotrebujeme a tiež ma prezieravo upozorní na časové obmedzenia v Srbsku.
Kniha tvárí mi opäť pripomína, aby som pred príchodom na Slovensko vyplnila formulár. Zasmejem sa. Ten formulár som videla už v Grécku. Keby som ho vyplnila tam, plánovaný dátum príchodu by bol v nedeľu večer. Nedočkali by sa nás. Ktovie, kedy sa nám to nakoniec podarí. Zjavne to bude veľké prekvapenie pre všetkých zainteresovaných.
Naše odhodlanie dostať sa domov na druhý pokus nenaštrbili ani správy od kamáratiek o desiatkach ľudí spoločne čakajúcich na slovenských hraničných priechodoch, kým ich prevezú do nejakej štátnej karantény – v spoločnom autobuse. Spoločný autobus mi vôbec nedáva zmysel. Akosi si na to ale už v posledných dňoch začínam zvykať. Ubytovanie kapacity sa vraj už stihli minúť – po dvoch dňoch od zavedenia tohto akčného plánu. Niekto zrejme nedodal správne dátové vstupy ohľadom voľných kapacít, počte prichádzajúcich alebo ich jednoducho neporovnali. Ďalší nenaplánovaný akčný plán - také slovenské. Už sme sa na túto cestu vydali a naspäť nepôjdeme – a napriek všetkému sa do tej našej maličkej agilnej krajiny v srdci Európy už aj celkom tešíme. Iba dúfam, že nás do štátnej karantény nechajú ísť v našom aute a nebudeme musieť čakať hodiny v nejakej hale s množstvom iných ľudí cestujúcich zo zahraničia, keď sme posledný mesiac trávili takmer výhradne sami.
Opäť návšteva obchodu – zásoby sú dôležité – a ešte natankovať, aby sme sa zajtra nezdržiavali. Notebook sa zdá byť naozaj záchranený – podvečer sa dovolal aj do Veľkej Británie aj Spojených štátov a zvládol aj ukážky mojich aplikácií.
Počas druhého spomínaného telefonátu mi pri hlave podloženej rukami pred počítačom rozvoniava dnešná porcia večerného suvlaki so snáď poslednými gréckymi tzatzikmi na tomto výlete. Pobaliť sa, ľahnúť si a čo najskôr zaspať – vstávame o niekoľko hodín. Zaspím takmer ihneď a ponorím sa do ríše mojich akčných sci-fi snov.
Zrazu nás oboch zobudí nečakaný hluk. V prvej chvíli si nie som istá, či to bola súčasť môjho prerušeného sna alebo je to naozaj ohňostroj. Nie, nesnívalo sa mi to. Niekto sa okolo polnoci rozhodol rozveseliť ľudí skrúšených týmito ťažkými časmi petardami. Na ulici. Každý výbuch sa pred svojim rozplynutím ešte aspoň trikrát odrazí od jednotlivých budov lemujúcich ulice. Nepochybujem, že ľudská rasa potrebuje dostať príučku.
... náš ďalší pokus a pokračovanie toho, čo všetko sa môže pokaziť už čoskoro ...
