Utorok, 7. Apríl
Ďalší rámus je už naozaj budík. Nervozita a stres spôsobili, že dnes vôbec nemám chuť ostať dlhšie v posteli – nech sme už čím skôr na ceste. S kuframi a taškami, rúškami na tvárach, o pol štvrtej ráno lokálneho času vyrážame, poďakujeme sa recepčnému a vyberáme sa k autu.
Od hraničného priechodu nás delí nervózna polhodina. Prichádzame v tme zahalení rúškom tajomstva – minimálne policajti sa opäť zdajú byť prekvapení. Ako inak, pracovníčka v hraničnej búdke s gréckou vlajkou nám skontroluje doklady a gestom naznačuje, že sa máme posunúť k jej kolegovi pri ďalšej búdke – bulharskej.
Vysoký nakrátko ostrihaný mladý pán sa nám očividne rozhodol predviezť balkánsky temperament. Najprv na nás vyštekne, aby sme sa otočili, pretože on nás nikam nepustí – bulharsky, avšak z jeho gest a výrazu tváre je to dosť jasné. Ukážeme mu povolenie zo Srbska aj maďarské vyhlásenie. Nahnevane vychádza z bezpečia a pohodlia svojej útulnej búdky k nášmu autu a vo svojom divadelnom výkone pokračuje. Napokon vezme naše papiere aj pasy a s rozhadzujúcimi rukami a zvukovými efektami, nesprevádzaný žiadnym potleskom, odchádza do hlavnej budovy.
Ostávame sedieť v aute a vyčkávame ako lovci v lese. Takmer nedýchame. Pošepnem Radovi „sem sme sa dostali aj predtým. Myslíš, že dnes sa dostaneme ďalej?“ Minúty ubiehajú, colnica zíva prázdnotou, grécka pracovníčka únavou a my sa nemo pozeráme pred seba. Za rampou, takmer na dosah ruky, v pokojnom nočnom vánku posmešne vlaje vlajka Európskej únie.
Po viac než polhodine sa táto mocenská hra chýli ku koncu. Balkánec prechádza popred naše auto nahnevane do svojej búdky, ani sa na nás nepozrie. Nevieme, či je to dobré alebo zlé znamenie. Posunkom ukazuje na predok nášho auta a cez moje bočné sklo čosi zavrčí. Nechápavosť v mojom výraze spôsobuje, že to zavrčí znovu. Opäť bulharsky. Pozerám sa naňho so silno potláčaným hnevom a otázkou v očiach. „Kar. Pejper.“ Kým pochopím, čo nám hovorí, Rado už vychádza do chladnej noci aj s potrebnými dokladmi od nášho vozidla. Stojí pri okienku búdky, prešľapuje z nohy na nohu v takmer mrazivom vzduchu, kým balkánec očividne hľadá dôvod, prečo by nás nemal pustiť. Opäť sa pozerá na pasy. Odvrátim zrak, nechcem ho provokovať pohľadom. Aspoň s vlkmi sa to tak vraj nemá robiť. Rado zaklope na moje okno spolujazdca. Otváram ho a počujem nezrozumiteľné vrčanie z búdky, ktoré v Radovom preklade znie „daj si dole rúško, kontroluje naše fotky.“ Snažím sa tváriť čo najpodobnejšie fotke spred asi 10tich rokov po prehýrenej noci. Kruhy pod očami by sedeli. Bodky na tvári tiež - vtedy dôkazom mojej mladosti, teraz už skôr stresu z tejto cesty. Spomínam si na ten deň na polícii – pani, ktorá ma mala odfotiť povedala pamätnú vetu: „usmejte sa....tak asi radšej nie.“ Ešteže som sa vtedy neusmievala, aspoň som teraz prešla porovnávacím testom Balkánca.
Nahnevane nám vracia papiere s dokladmi a stláča tlačidlo. Next level. Rampa sa otvára, tigre nechávame za sebou... snáď. Ešte sme ani nenaštartovali auto a jeho búdka už bola vydezifikovaná sprejom, gélom aj vlhčenými utierkami. Vlajku Európskej únie, okolo ktorej sme pomaly prechádzali, som si chcela odfotiť ako trofej. Checkpoint, za ktorý sa na našej púti už nedostaneme. Nestihla som to, ale vrátiť sa už nemienime.
Cítim sa ako športovec, ktorý po svetovom výkone získal pohár. Krátko, ale nahlas si v aute zakričíme. Nič zrozumiteľné, ale psychicky prepätá situacia si to jednoducho vyžaduje. Nehľadiac na to, že je ešte noc, napíšem správu rodičom aj tete Sofii. Viem, že čakali s nami. Opäť si vydezinfikujeme auto aj my a pokračujeme ďalej v tme, krásnou balkánskou krajinou. Lúky striedajú kopce, občas skaly, sem tam aj so snehovou prikrývkou. Pozorujem ich všetky - okrúhly mesiac osvetľuje krajinu do ďaleka. S úľavou podčiarknutou pokojnou nocou sa môj organizmus neplánovane prepne do úsporného režimu.
Keď sa zobudím, brieždi sa. Aké krásne slovenské slovo. Ach, Slovensko... Množstvo áut na ceste sa postupne zvyšuje, kým sa presúvame na sever krajiny a stále počúvame audioknihu. Prvýkrát po mesiaci sa dokonca ocitáme v zápche. „Ktovie čo sa deje,“ zamyslí sa nahlas Rado. „Asi sa blížime k Sofii,“ odpoviem a premýšľam, či v Bulharsku nemajú zákaz vychádzania. O pár minút príčinu dopravnej zápchy na dvojprúdovej ceste identifikujeme – policajti kontrolujú každé vozidlo. (Malo to zjavne podobný dopad ako táto metóda o pár dní na to na Slovensku na hraniciach okresov). Ukážeme príslušníkom polície povolenie na prejazd Srbskom a bez problémov nás nechajú pokračovať na našej ceste po hlavnej tepne križujúcej krajinu, aby sme sa do našeho vytúženého Srbska čo najskôr dostali. Východ slnka nad Sofiou je očarujúci. Mesto rozprestierajúce sa v rozľahlom údolí lemovanom kopcami so zasneženými vrcholmi pomaly víta nový deň.
Keď sa blížime k údajne veľkému bulharsko-srbskému hraničnému priechodu, pochybujem, či sa naša navigácia nezmýlila. Domy a budovy z okolia ciest postupne miznú a nahrádzajú ich ruiny sem tam vykúkajúce zo zarasteného poľa. Cesta sa mení na štrkovú – snáď preto, že tu plánujú nejakú vybudovať. V diaľke zbadáme ďalší hraničný priechod, ďalšiu výzvu. Pasy a papiere pripraviť, rúška nasadiť!
Na hraničnom priechode o ôsmej hodine ráno, na čo sme si už začínali zvykať, nie je okrem nás žiadne iné auto. Z búdky k nám svižným krokom vyjde mladá tmavovlasá sympatická bulharská pracovníčka. Pozerá si naše doklady, študuje vytlačené papiere, skontroluje vozidlo, prikáže otvoriť kufor, privolá si kolegov, skontrolujú nám kufor a po pätnástich minútach odchádzame. Žiadna ďalšia búdka, rampa, pracovník. Asi bol srbský pán niektorý z tých, ktorí k nám prišli počas kontroly vozidla.
Vydýchli sme si. Slimačím tempom sa blížime k betónovým zátarasám naukladaným cez celý hraničný priechod široký asi ako futbalové ihrisko. Zátarasy artisticky lemuje ostnatý drôt, ktorý už spoznal farbu hrdze. Nebyť tejto situácie, dala by som určite šancu svojej zrkadlovke. Na opačnom kraji sa nám podarí nájsť voľný priechod akurát pre osobné auto. Nechápavo sa otáčame, pozeráme vzad a uisťujeme sa, že môžeme ísť a nikto sa za nami nerozbehne. Nik sa za nami už ani len neobzrel.
Ďalšia betónovo-plechová budova. Na môj vydesený pohľad sprevádzaný jasným „čo?“ Rado pokojne odvetí, že tu zrejme potrebujú skontrolovať, či nemáme niečo na preclenie. Pripravuje si papiere od auta. Nestáva sa to často, ale Rado sa tentokrát mýlil. Až tu je srbská hranica. „Ak nás nepustia do Srbska a do Bulharska nás už tiež nepustia....“ premietam som si v hlave pohľad na zátarasy s ostnatým drôtom.
Pasy a papiere pripraviť, rúška nasadiť! Postarší Srb sa tvári prekvapene – ako inak. Milo sa nás pýta na naše doklady a papiere a vysvetľuje nám, že musíme pár minút počkať. Diametrálne odlišný prístup od pána Bulhara z dnešnej noci, ktorá sa mi už zdala byť taká vzdialená. Napriek tomu, že aj na tomto priechode sme jediným autom, ľudí v uniformách sa tu prechádza viac. „Ktovie, čo tu robia celý deň.“ Pomyslím si. S našimi dokladmi v rukách však z budovy nevychádza nik.
Po pár minútach pochopíme pánovu dobrú náladu – zjavne sa mu končila služba a náš „prípad“ predal kolegyni. Tá podišla k nášmu autu a vysvetľuje nám, že máme pár minút počkať. Opäť. Snáď jej nekončí služba tiež. Po niekoľkých ďalších minútach nás posunkami usmerňuje smerom k rampe. To vyzerá pozitívne, veľmi pozitívne. Odmerane sa nás pozrie, podáva Radovi papiere a doklady cez okno auta a stroho odvetí „gudbaj!“.
Buchot spadnutých kameňov zo srdca je takmer počuteľný. S potešením zisťujeme, že sa čas posunul o hodinu naspäť a máme o hodinu viac na prechod Srbskom, ktorý musíme stihnúť do piatej. Je sedem hodín ráno, to bez problémov zvládneme.
S dostatočnou časovou rezervou a po oznámení prechodu cez ďalší hraničný priechod rodičom, si opäť sadám za volant našej octavie. Tentokrát si púšťame podcast Tima Ferrisa. Zo začiatku bez problémov nadviažem na svoj nedávny šoférsky výkon, avšak po takmer dvesto kilometroch sa situácia mení. Autá síce stále nestretávame takmer žiadne, avšak svieti slnko, čo spolu s únavou a stresom spôsobuje, že mám miestami pocit, ako keby uplynulé kilometre odšoféroval autopilot. Rado na sedadle spolujazdca zaspal. Sústredene zvieram volant, silno žmurkám očami a precvičujem rôzne svaly na tvári s cieľom nezaspať. Päťdesiat kilometrov pred Belehradom sa Rado zamrví a pýta, či si trúfam šoférovať cez Belehrad. Čo je to za otázku - netrúfam si šoférovať už ani ďalších sto kilometrov po rovnej ceste. Pred Belehradom sa za volantom opäť vystriedame.
Ďalšie mesto, ktoré premávkou pôsobí ako keby o problémoch sveta nemalo ani poňatia. Vysoké betónové konštrukcie, paneláky, moderný most a zjavne biznisová štvrť... zaujímavý kontrast popri okraji jednej cesty.
O niekoľko kapitol audioknihy neskôr míňame (podľa navigácie) posledné veľké mesto pred srbsko-madarskými hranicami, Subotica. „Si nervózna?“ pýta sa ma Rado. „Veľmi, a ty?“ Svoje „tiež“ dodá tak potichu, že ho takmer nepočujem. Ďalších dvadsať minút strávime bez audioknihy, podcastu, rozhovoru – pohrúžený každý do svojich myšlienok. Pasy a papiere pripraviť, rúška nasadiť!
... ako pokračuje príbeh ďalej? Pôvodne som ho chcela publikovať tu, avšak ešte som netušila, že tak skoro neskončí! Navyše ešte nie sme ani v tretine, ešte nám nehrozí väzenie a ani nie sme v štátnej karanténe a už mi mnohí píšete, kedy bude pokračovanie a ako to skončí. Ďakujem krásne, dodali ste mi guráž splniť si môj detský sen a vydať celý príbeh ako knihu! Dostupná je už vo viacerých kníhkupectvách, aj vo formátoch e-book: https://www.martinus.sk/?uItem=753593. Príjemné čítanie!
