Už vyše roka prechádzam popri soche (ešte stále) neznámeho uja. Vchádzam do tej kockatej školy a som jej súčasťou. Tento semester sa začal takmer smrteľnou dávkou (6tich druhov) matematík! Vyzerá to, že grécke písmená a rôzne označenia vyhrali vojnu nad číslami. Počas „prestávok" rozprávam matfyzácke vtipy a smejem sa na nich. Zo srandy alebo z nudy posielam spolužiačke pesničku o čísle Pí a stredoškolské príklady z matematiky riešim maticami a komplexnými číslami... Ľudia na zastávke na nás zazerajú, lebo nerozumejú jazyku, ktorým rozprávame... Počas skúškového zisťujem, že s dôkazmi našich "triviálnych" viet má problém aj Google a riešenia „jednoduchých" príkladov sa rozoberajú na matematických fórach...
Pochopila som, že 3 + 3 sa môže rovnať 1, že počet prirodzených čísel je rovnaký ako počet celých a zadanie „predstavte si niečo n-rozmerné" nie je vtip. Zabúdam malú násobilku, ale poznám grécku abecedu... a to do tej kockatej školy chodím zatiaľ iba rok a pol. Aká budem, keď sa pred mojim menom objavia tri písmená? Prečítam si tento článok a usmejem sa alebo sa budem snažiť vypočítať, čo som tým vlastne chcela povedať?
IV.
Ešte stále prechádzam popri soche neznámeho uja a dennodenne vchádzam do tej kockatej školy. Premýšľam nad tým, či som si vybrala správne, píšem tento článok a v počítači nájdem fotku, ktorá mi pripomenula ten pocit, keď som pri soche neznámeho uja stála prvýkrát. Viem, aká na seba budem hrdá, ak túto školu dokončím. Pozerám sa na tú fotku... s úsmevom a pocitom, že všetko je presne tak ako má byť...
