Neposlušná myšička

Prečo nechceli zmeniť svoj byt? Mama – myš to vedela. To preto, lebo sa cez jednu tmavú chodbičku dalo z neho dostať do komôrky, kde bolo plno dobrého jedla: voňavá slaninka, syr, údené mäsko, zákusky... No, slovom všakovaké dobroty. Celú zimu sa dalo bezstarostne žiť. Mama – myš však nikdy nechcela dovoliť, aby ju tam Mirelka sprevádzala. Mirelka by bola rada išla s mamou – myšou: „Prečo nepustíš aj mňa do tej zázračnej chodbičky?“ Raz jej mama – myš so slzami v očkách odpovedala: „Dcérenka, tam sa treba dobre vyznať. Na každom kroku môžeš naraziť na pascu na myši.“ Stará myš ich však vedela dobre obchádzať. Otec malej Mirelky na svoju ne obozretnosť doplatil, aj brat a ešte ďalší ich príbuzní. Malá myšička ale bola zvedavá a chcela všetko vedieť o tom, ako tam je. Mamička jej musela veľa o tom rozprávať. Keď jej mama jedného dňa povedala, že sa budú musieť odsťahovať, Mirelka veľmi zosmutnela. V poslednom období sa v okolí začal potulovať veľký kocúr. Mirelka musela mame sľúbiť, že nepôjde nikdy tou chodbičkou, aby sa jej nič zlé nestalo. Ľahúčko a veselo Mirelka sľúbila, že bude poslušná a nebude utekať tým smerom. Mama – myš sa nato kľudná pobrala po nové zásoby kukurice a žita. Náklad bol ťažký, tak sa vybrala aj na druhý deň a aj na ďalší. Ostávala vždy dlhšie a dlhšie preč z útulného a bezpečného domova. A tak vždy dlhšie a dlhšie Mirelka čakala na návrat svojej mamy. Jedného dňa, keď mama – myš bola preč, u Mirelky zvíťazila zvedavosť a túžba presvedčiť sa, či ten kocúr je skutočne taký veľký a taký hrozný. Najprv nesmelé krôčiky..., potom sa rozbehla tmavou chodbičkou. Srdiečko sa jej veľmi roztĺklo až ho v krku cítila. Spomenula si na príkaz svojej mamy i na sľub, ktorý jej dala. Zvedavosť bola silnejšia než sľuby a predsavzatia. Tmavá chodbička začala byť stále svetlejšia. Až naraz bolo v diaľke vidieť otvor. Mirelka opatrne vystrčila cezeň hlavičku. Oh, aká dobrá vôňa sa tam vôkol šírila! A koľko svetla všade bolo. Ani nedýchala, keď malými uškami počúvala, či sa niekde neozve nejaký zvuk. Bolo ticho. Mirelka sa osmelila a už bola pri voňavej slaninke. Pri takom mlsaní zabudla aj na svet okolo seba. Ochutnala aj z veľkého syra a ďalších dobrôt. Nasýtená pobrala sa chodbičkou zas späť domov. Trošku ju trápilo svedomie, ale od únavy zaspala. Mame, ktorá sa medzi tým tiež vrátila, nič nepovedala. Mama – myš sa čudovala a myslela si, že je Mirelka chorá. Na druhý deň sa už Mirelka cítila dobre a hrala sa až do večera. Keď bolo poupratané, mama – myš priniesla perie od húsky, vyložila ním mäkučké postieľky a spolu s Mirelkou v nich zaspali. Čas pomaly ubiehal, vonku bolo ešte všetko prikryté snehom. Raz mama – myš, keď chystala raňajky, zbadala, že sa im už minuli všetky zásoby. Bolo treba sa zas po niečom obzrieť. Predtým, než sa vydala na cestu, pobozkala svoju malú dcérku a prikázala, aby ju pekne čakala. Dlho, dlho sa nevracala. Mirelka už mala obavy, či sa niečo nestalo. Nevydržala a vybrala sa mame v ústrety. Ide tmavou, úzkou chodbičkou, vždy ďalej a ďalej. Keď sa dostala k otvoru do komôrky plnej dobrôt, zadržala dych. Mama – myš bola skovaná za veľkým polenom, ku ktorému sa priplazoval obrovský kocúr. Keď ho Mirelka zbadala, plná strachu sa rozbehla k mamičke. Kocúr len – len, že na ňu neskočil. Mama – myš na ňu zakričala: „Rýchlo utekaj späť!“ Sama sa snažila odpútať pozornosť kocúra tým, že mu bleskovou rýchlosťou prebehovala popod nos zľava doprava a naopak. Keď videla, že je Mirelka v bezpečí, chcela aj ona sa dostať k otvoru a zmiznúť v tmavej chodbičke. Zrazu zacítila ostrý pazúr kocúra... Vystrašená Mirelka sa ešte stále triasla od strachu a slzičky jej padali na zem v myšacom byte. Všade vôkol bolo ticho. Medzitým si kocúr odniesol svoju korisť do kúta a zaspal. Ranená mama – myš si pozbierala všetky svoje sily a odplazila sa domov známou chodbičkou. Keď ju Mirelka zbadala, rozbehla sa k nej, objala ju: „Mama moja, pre moju neposlušnosť si skoro zaplatila životom. Odteraz už budem vždy poslúchať!“ A tak aj bolo. Možno dodnes mama – myš s Mirelkou v pivnici býva.