Nie je ľahké byť geniálny, nie je ľahké byť zakázaným tretím potomkom. Život vie byť peklom, ak vytŕčate z davu. Ender to má ešte o to ťažšie, že je dieťaťom. A dospelí z Medzihviezdnej flotily mu to neuľahčujú. Práve naopak, obklopujú ho nepriateľmi, stavajú do pozícií, z ktorých sa nedá vycúvať. Nútia ho spoliehať sa iba na seba a nikdy neprehrávať. Enderova hra vôbec nie je pre deti.
Potrebujú ho. Musia z neho vychovať neporaziteľného vojvodcu, ktorý zachráni svet pred hmyzími mimozemšťanmi. Je posledná nádej. Ak nebude tým pravým, ďalšieho už nestihnú vychovať. Heslom dňa je prežiť a všetky ohľady musia ísť bokom.
Mimozemšťania ostávajú len tajomnou hrozbou v pozadí, takmer vôbec sa nedostanú k slovu. Nezáleží na tom, sú len kulisami. Rovnako ako Bojová škola, hviezdolety, bezváhový stav... Enderova hra je o ľudoch, o nás samých. Žáner sci-fi umožňuje skúmať človeka vo vyhranených podmienkach, keď sú zabehané rituály k ničomu, keď každý musí ukázať, čo v ňom skutočne je. Ako pod zväčšovacím sklom.
Orson S. Card je výborný rozprávač a jeho postavy nie sú ploché, nie sú archetypmi. Sú vesmírmi sami o sebe. V každej je dosť dobrého aj zlého. Môžu byť čímkoľvek, čo im umožnia okolnosti. Kladnými hrdinami, alebo netvormi horšími od mimozemských votrelcov. Vedú nepretržitý boj o to byť sami sebou. Tým, čím sami chcú byť.
Román Enderova hra je pravdivý. Aj keď je fikciou, vypovedá o nás viac, ako noviny, či učebnice psychológie. Neostáva na povrchu, zavrtáva sa do nášho najtajnejšieho vnútra, aby odtiaľ vytiahol veci, ktoré nechceme poznať. A zároveň ubezpečuje čitateľa, že najväčšou a najúžasnejšou silou vo vesmíre je človek.
