Dobrá nálada nebola ponechananá na náhodu. Akcia sa začala spoznávacím večerom. Pomocou hier sa najprv poriadne zamiešalo publikum. Potom sa vytvorli náhodné 18 členné skupiny. Úlohou jej členov bolo navzájom sa o sebe dozvedieť záklané informácie. "Vedomosti" boli hravo, ale nekompromisne preverované. Hry, ako napríklad rozplietanie rúk, prinútili hráčov dostať sa jeden druhému až na kožu. Nie len obrazne.
Jedným z vrcholov podujatia bol koncet esperantskej rockovej skupiny Esperanto desperado (video .mov, 4,2 MB, bez zvuku). Žiaľbohu len do 22:00, lebo v tom čase nás pravidelne prišla pozrieť polícia dohliadajúca na nočný pokoj. Hlavný večerný program sa totiž konal vo veľkom stane na školskom dvore.
Po koncerte som sa ešte chvíľu flákal, pozrel začínajúcu sa diskotéku (bezpečne zvukovo-izolovanú medzi štyrmi stenami) a okolo polnoci som zablúdil do miestnosti zvanej gufujo (soviareň). Prichytil som tam približne 50 mladých ako pri sviečkach a čaji mlčky počúvajú recitovanie a hru na piáno. Esperantisti sú niekedy čudní.
Najväší dojem však na mňa urobil Festival jazykov a kultúr (video .mov, 4,3 MB, bez zvuku). Popri stenách stanu asi dvadsiatka stánkov rôznych jazykov, kultúr, národov i národností. Spev a muzika, naživo i z pásky, tanec, kroje, jedlá, obrázky, mapy... Pomedzi to sa motajú stovky esperantistov, rozprávajú a vyzvedajú. V duchu som preklínal dážď. Festival sa mal pôvodne konať vonku, v meste, medzi turistami a obyvateľmi Zakopaného.
A potom na scénu vystúpil pesničkár JoMo, držiteľ guinessovho rekordu za repertoár v najväčšom počte jazykov. Nikdy by som nebol veril, že jeden človek s gitarou (a zvukovou aparatúrou, samozrejme) dokáže tronfnúť celú rockovú skupinu. Piesne zo všetkých kútov sveta (medzi nimi aj Tancuj, tancuj...), jedna rytmickejšia ako druhá, sa odvíjali v zbesilom tempe. Ľudia v publiku sa bavili, tancovali osve, alebo držiac sa za plecia, mávali rukami alebo vytvárali hadov, tak ako prináležalo tej-ktorej pesničke (video .mov, 4,3 MB, bez zvuku). A mne znova a znova prichádzala a um tá istá myšlienka: "Sme rôzni a to nás spája".
Svoje miesto v programe si našli aj koncerty ďalších skupín a spevákov, diskotéky, divadlo, premietanie filmov, prednášky, diskusie, výlety, meditácia, kurzy esperanta pre začiatočníkov, kuzy polštiny, japončiny, medzinárodných tancov. To, čo sa absolventi kurzov naučili, niekoľkokrát predviedli na javisku. Už ste niekedy videli pestrú skupinu, tvorenú prevažne Európanmi, spievať po japonsky?
Zvláštna pozornosť sa venovala interkultúrnej komunkácii. Ako zaznelo počas jednej z prednášok, spoločný jazyk nestačí. To, ako ho využívame, záleží od nášho kultúrno-spoločenského pozadia. Napríklad Japonci považujú priame "nie" za neslušné, preto odmietnutie vyjadrujú zahováraním. Európan to neraz môže pochopiť ako úspešné vyjednávanie.
V Zakopanom som si naplno uvedomil, že esperantské hnutie už dávno nie je iba o jazyku. Esperanto tvorí iba základ, na ktorom sa formuje prostredie, kde sa stretvajú rôzne tradície, zvyky, kultúry, aby si hľadali cestu k sebe. Snažíme sa jeden druhého pochopiť bez toho, aby sme sa pretvárali na svoj obraz. Bez toho aby sme sa menili ne šedú masu. Bez toho, aby sme prichádzali o svoju identitu. To čím sa odlišujeme, to nás obohacuje a inšpiruje. Interakciou rozdielnosti vytvárame niečo nové. Tvoríme spolurozmanitosť. Ostáva mi len zopakovať: "Sme rôzni a to nás spája".
Dovidenia o rok na 62. IJK v Sarajeve!
