V prvom ročníku sme mali fantastickú profesorku. Vedela naučiť aj sme sa zasmiali. No vždy dokázala povedať dosť a vrátiť sa k náplni hodiny. Kto sa chcel dozvedieť niečo nové, mal na hodinách pani profesorky Lanákovej vynikajúcu príležitosť. Nanešťastie však ochorela a musela odísť. Odvtedy sa nám profesorky tohto inak celkom zaujímavého jazyka striedali ako na bežiacom páse. Pokiaľ sa dobre pamätám, tak za rok sa nám vystriedali štyri, čo je na maturitný predmet slušný výkon.
Keď nám oznámili, že prijali nového mladého (!!!) profesora (v dievčenskej triede zavládla všeobecná eufória), ktorý nás bude učiť (eufória nabrala nečakané rozmery), ešte sme nevedeli, aká pohroma to bude. A tak k nám zavítal Marek. Teda – „pán profesor“. Kto dal tomuto chlapcovi titul a povolenie učiť netuším ani ja, ani moje spolubojovníčky, spolu s ktorými som tvrdo na jeho hodinách zápasila s myšlienkami na demonštratívnu sebevraždu, aby si konečne niekto všimol, čo za debila to povolali. Nik to nespravil, takže si to všimli len tí, ktorí s tým nemohli nič spraviť. Jediné možné bolo mávnuť rukou a snažiť sa udržať si pokojnú myseľ. Už som zvažovala aj jogu a to bolo z mojej strany fakt už zúfalstvo.
Proti nemu je uspávač hadov obyčajný amatér a profesionálni sadisti, ktorí sú za to platení, mu nesiahajú ani po päty. Dokázal nás týrať takým neuveriteľným spôsobom, že mi nemčinu znenávidel na veľmi dlhú dobu. Zažila som niekoľko dosť pedagógov, ale také Stvorenie, akým bol Zeli, je minimálne na Slovensku, chvalabohu, dosť zriedkavé.
Napriek tomu som sa snažila učiť, veď cudzia reč sa v živote zíde. No ten odpor, s akým som vôbec uvažovala nad čímkoľvek nemeckým, si dokáže asi len málokto predstaviť.
Prišla maturita a ja som dúfala, že si nevytiahnem nič, čo sa bolo treba reálne učiť. Otočila som žetón a... 24. – Deutschland. Tak som si pomyslela: „A som v prdeli, o tomto nemám ani šajnu.“ Keď zračil zúfalstvo v mojich očiach, tie jeho zaiskrili. Ó, áno a je to tu. Konečne odplata.
No i tak som rozprávala, aj na mape som našla mestá, štáty, spolkové krajiny... Šprechovala som ako o život, len aby z toho vyšla dobrá známka. A aj vyšla. Za tri. Ja, ktorá som štyri roky mávala na vysvedčení maximálne dvojky, zväčša som vedela odpovedať na všetky otázky, písomky som bez prípravy písala na dobré známky, písomnú maturitu som napísala s druhým najlepším výsledkom na škole s celoslovenským percentilom 95,3... Všetci na mňa pozerali ako na debila, keď som im to povedala. Dokonca i profesorky, veď Beňová predsa nemôže mať trojku na maturitnom vysvedčení. Veď ona bola vždy vyznamenaná, ona chce ísť na vysokú... Ešte aj triedna, s ktorou sme sa nikdy veľmi pre rozdielnosť našich charakterov nemuseli, povedala, že sa ho snažila presvedčiť, aby to zmenil. A to už je fakt pecka. Chvíľu ma to štvalo. Našich asi ešte viac. Asi určite. No už vtedy som povedala, že to nebola moja smola a moja nevedomosť. Bola to jeho prehra. Ako človeka a ako pedagóga. Keď som ho na druhý deň stretla, spýtala som sa, či si naozaj myslí, že si tú trojku zaslúžim. Povedal niečo v zmysle, že za to, ako som sa tie dva roky chovala, áno. A tomuto skúste veriť, že je profesionál.
Nespravil to len mne, zlé známky dal väčšine triedy, okrem jeho „obľúbenkýň“, ktoré boli aj napriek jeho debilite ochotné a schopné pchať sa mu do zadku. Iné sa fakt učili. Museli, pretože potrebovali tie dobré známky. Ja chvalabohu (alebo bohužiaľ) taká nie som. Pokrytcov som nikdy nemala rada a bojovať za svoj cieľ napriek okolnostiam... Na to ja nemám žalúdok.
Dve spolužiačky ho stretli v škole po maturite, keď si boli niečo vybavovať. Zbledol, ani nepozdravil a zmizol. To asi vysvetľuje všetko.
