Mala som sedemnásť a pocit, že mi patrí celý svet. Chlapi sa okolo mňa točili, dôvod ma nikdy veľmi nezaujímal. Pre mňa boli chlapi vždy len tým jedným – kusom mäsa okolo peňaženky. Čím plnšia peňaženka, tým kratšiu sukňu a zvodnejší úsmev som si dokázala obliecť.
Ďalší úplne obyčajný večer plný alkoholu, sprostých rečí a excesov. Ďalší priopitý chlap s plnou peňaženkou a silnými rečami, ktorý sa tváril, že moje číslo je to jediné, po čom celý svoj dvadsaťpäťročný život túžil. V niečom však mal byť iný. Mala som sa niečo naučiť. Niečo o živote, o krutosti osudu, o sebe samej.
Nečakala som, že zavolá. Máloktorý zavolal. Telefón však predsa zazvonil. Zväčša som ho nezdvíhala. Nemala som to spraviť ani tento krát. Pochybila som. A nechala som sa znova niekam pozvať. Aj na druhý deň. A aj potom. Prešli dva týždne a my sme sa tvárili aktívne zamilovane, aj keď sa uzatvárali stávky medzi mojimi i jeho kamarátmi, koľko nám to ešte vydrží. A vydržalo. Prežili sme spolu oslavy, Vianoce, dovolenku, Silvestre, krásne chvíle i kruté hádky... Rodinné problémy, nedostatok financií, úplne obyčajné nákupy... Nemyslela som, že i to mi bude chýbať.
Obaja sme sa veľmi zmenili. K lepšiemu. On nebol o nič lepší než ja, keď sme spolu začínali. Vďačíme si za veľa a mnohé veci sa nebudú dať nikdy odpustiť. No viem, že na to nikdy nezabudnem.
Dlho sme sa „rozchádzali“. Asi až príliš dlho sme vedeli, že to neklape. No nedokázali sme byť jeden bez druhého. Ešte predvčerom ma nedokázal opustiť a dnes už ma nechce vidieť. Ja som to chcela spraviť toľkokrát, že som neverila, že ma to ešte môže zraniť.
A teraz tu sedím, fňukám a rozmýšľam nad tým, ako v tomto stave o dva týždne zmaturujem. Tak si na mňa myslite a verte mi, pretože ja si veru neverím...
