Slovo "nikdy" sme vyriekli mnohokrát. Po prehýrenej noci, po pokašľanej písomke, po spackanom vzťahu... Keby to bola čarovná formulka, ktorá by dokázala niečo zmeniť, v pozitívnom alebo negatívnom zmysle slova, možno by sme sa viac zamýšľali nad tým, kedy ho vyslovíme. Pretože veta: "Už nikdy viac ťa nechcem vidieť!" alebo "Nikdy s tebou neprehovorím!" znie v danej situácii veľmi rázne, ale po vyprchaní hnevu si mnohí z nás odpustia a stanú sa opäť spriaznenými dušami. Ak by sa to však nedalo odvolať, čo by sa stalo potom? Naozaj by sme už nikdy nepozdravili kamaráta, ktorý nám prebral frajerku, aj keď sme ju chceli opustiť? Naozaj by sme chodili okolo bývalej lásky ako duch, aj keď rozchod už dávno prebolel?
Sú to otázky na zamyslenie. Keď nás pochytí amok a najradšej by sme rozbili všetko, čo nám príde pod ruky a vynadali aj nevinnému človeku, vtedy naozaj nerozmýšľame. Aspoň nie na takej úrovni ako s chladnou hlavou. Teória desiatich hlbokých nádychov pred vyrieknutím vety, ktorá nám môže zmeniť život, má niečo do seba. Pretože jedno "nenávidím ťa" bolí často viac ako 100 rán bičom.
A z toho, že "nikdy" málokto myslí vážne, vzniklo práve aj nikdy je sľub, pre ktorý sa oplatí čakať. Je veľa tých, ktorí si dávajú márnu nádej, aj keď im bolo jasne vyrieknuté slovko NIKDY. No iným môže práve "nikdy" zachrániť život. Ak vedia, že sa už "nikdy" nevyliečia z rakoviny, začnú si naozaj užívať každý deň a tešiť sa z maličkostí, ktoré doteraz nevideli, pretože boli zaslepený túžbou po šťastnej starobe. Až keď sa dozvedia, že sa tej staroby vôbec nedožijú, pochopia, koľko pre nich znamená úsmev milovanej osoby, ako bolí urážka, a že detský smiech sa nedá ničím zaplatiť.
A preto si skúsme užívať život taký aký je. So starosťami a radosťami, ktoré nám prináša, aby sme s tým nezačali, až keď nám niekto povie, že čas, ktorý sme si na to vyhradili sa nám neúnosne kráti.
