No srandy kopec, čo vám budem hovoriť. Aby som sa náhodou nenudila, nastúpila som na brigádu do otcovej firmy, čiže robíme štruktúrované kabeláže (nepýtajte sa ma, čo to je, ešte som to ani ja veľmi nepochopila). Vonku +30°, vnútri +40°, prach, špina, neporiadok, hluk a iné veľmi príjemné veci.
Naučila som sa však vážiť si prácu v klimatizovaných kanceláriách (dokonca som zistila, ako sa tam tá klíma montuje), avšak i oceniť činnosť a námahu tých, ktorí tam všetky tie pohodlné vymoženosti inštalujú. Zistila som, čo je to klip, čokoládka, ruky sa mi z nosenia toho ťažkého náradia a rebríkov predĺžili minimálne o pár milimetrov (ešte to nie je vidieť, ale verím, že sa to prejaví), polámali sa mi všetky moje pestované nechtíky a dostala som dobrú facku, keď som zistila, aký je život mimo domova a samo sa napĺňajúcej chladničky drahý. Hlavne v Bratislave.
Šťastím je, že bývame v prenajatom byte. Môj brat tu robí už nejaký ten rok, čiže ma úspešne zapája do života „na montážach“. Najviac som sa zatiaľ uplatnila ako upratovačka, pretože ako väčšina „chlapských bytov“, aj tento vyzeral uprataný iba naoko, ale oni ešte neobjavili moje fantastické kvalityJ Ale to príde...
I keď je možné, že už to nestihnú. Síce ešte nie som prijatá na žiadnu vysokú školu, zháňam však už aktívne „normálnu“ (všimnúť si, prosím, úvodzovky) prácu, niekde v tej klimatizovanej kancelárii. Už som dokonca bola aj na mojom prvom oficiálnom pohovore (ten prvý neoficiálny prebiehal asi tým spôsobom, že sa ma otec po ceste z kuchyne do obývačky opýtal, či nechcem ísť na brigádu, takže to za pohovor nepočítam). Zážitok v rámci možností príjemný, i keď som sa cítila ako pokusný králik. To snáď časom prejde.
Ako by som to zhrnula – som z domu dva týždne, zatiaľ je všetko úžasné, s prihliadnutím na okolnosti sa mi celkom darí, zistila som, že dokážem byť ako-tak samostatná, nezrútila som sa, neodpadávam od únavy (i keď, priznajme si, až tak sa tam zase nepretrhnem), nefňukám (a to už mám riadne doškriabané a dorezané všetky končatiny) a čakám, ako sa ďalej vyvinie situácia. Zatiaľ, i keď je dosť možné, že je to spôsobené tým, že som ešte stále s bratom, mi táto zmena nepripadá taká extrémna. Je fain, že sa do reálneho života môžem dostať postupne a nikto ma nehodil do studenej vody systémom „plávaj ako o život“. Ďakujem za šancu, ktorú som dostala. Pokúsim sa ju využiť čo najlepšie to pôjde. Je predsa len jedna, jediná...
