Možno je to oboje. Možno je to strach z očakávania. Ako keď niečo veľmi chcete, ale keď to máte už na dosah, začnete zaváhať či to je „to pravé orechové“.
Zaváňa to nenásytnosťou. Hladný človek predsa nezaspätkuje, ak mu niekto ponúkne chlieb, smädný neodmietne vodu ani uzimený deku.
Ľudia si vytyčujú ciele. Niekedy bližšie, inokedy veľmi vzdialené. Tie bližšie, ako napríklad kúpa telefónu alebo zmena imidžu, pri tých zaváhame málokedy. Ak, tak len kvôli možnosti lepšej ponuky.
Ale ako je to v prípade, že sa vám podarí dosiahnuť niečo v čo ste ani nedúfali? Čo ak vec/človek/udalosť, o ktorej ste mesiace či roky snívali a z tých snov ste sa budili spotení a odkopaní, sa zrazu má stať skutočnosťou a stačí na to len váš súhlas?
Je to úžasné. V prvej chvíli vás pohltí eufória. No časom kaša ochladne. A to o čom by ste nikdy nemali ani na sekundu zapochybovať, to po čom ste TAK túžili už zrazu nie je také úžasné. Už to nie je také dokonalé, ako ste to videli v tých snoch. Čo teraz? Poslúchnuť či neposlúchnuť ten tichučký, zato nechutne dotieravý hlások, ktorý vám šepká: „Čo ak...“?
Bývajú to veľmi vážne rozhodnutia a sú len na vás, pretože všetci ostatní vám povedia: „Čo rozmýšľaš? Veď si po tom tak veľmi a dlho túžil...“
Ale niečo je zrazu iné. Ten človek už nie je taký úžasný ani ten džob nie je tak lukratívny...
Ale ako sa rozhodnúť? Treba menej dúfať alebo viac prispôsobovať svoje sny realite? Vidieť aj tie zlé stránky, nie len tie dobré, ktoré poznáte tak dokonale a rozprávate o nich každému (nehovoriac o tom, ako to dokáže liezť na nervy).
Ak potom poviete ostatným, že vy to nechcete, pretože to nespĺňa vaše predstavy, budete... No – asi na smiech.
