Dieťa. Malé a bezbranné.
Preto je asi prvé na rane.
Nemôže nič. Len plakať a trpieť.
Nevie sa brániť. Môžete si udrieť.
Buchnite si, ono vám neublíži.
No aj tak vie, že sa koniec blíži.
A možno nevie. Možno ešte dúfa,
že raz príde NIEKTO, kto zbije každého,
kto si naňho trúfa.
No nádej nie je nesmrteľná.
Poslednýkrát sa podlomia kolená,
a ono padá na zem.
Ten úder nie je smrteľný,
je to však vyrieknutý ortieľ,
že on sám raz bude zlý.
Mňa bili a ja neudriem ťa?
U mňa predsa zabralo to,
prečo by u druhého nie?
Takto sa rodí násilie,
čo pácha na dieťati dieťa.
Až nabudúce vztiahneš ruku na druhého,
či dieťa a či dospelého,
pomysli na to, či to isté sa už nestalo.
Či dláto, čo stvorilo aj teba,
nie je krivé a pri lámaní chleba,
nebudeš chcieť, aby to už prestalo.
Udrieť je ľahké, veď rana iba chvíľku bolí.
Len dovtedy, kým sa nezahojí.
Avšak to, ako bolí rana v duši,
len ublížené dieťa tuší.
