Dnes ma napadlo, že neviem čo je to dôvera. Som od prírody paranoidná, vždy si myslím, že mi chce každý ublížiť, každý má niečo v pláne, každý... Áno – každý. Moji najbližší nevynímajúc.
Bojím sa. Bojím sa takmer všetkého. Ja sa nedokážem dotknúť mŕtvej muchy, pretože viem, že sa ako každá mŕtvola vnútorne rozkladá. Rozkladá sa aj moja duša, lebo tie každodenné úvahy „čo ak“ ma ničia. Mám teraz prax, takže pozerávam poobede Monka. Spočiatku som sa smiala na veciach, ktoré robil. No potom som pochopila, že máme veľa spoločného. Nebudem to tu všetko vypisovať, no tí čo ma poznajú, vedia, že mám pár zvykov, ktoré im lezú poriadne na nervy.
Môj najdrahší roky hrával automaty. A aj keď vtedy, keď sme sa zoznámili, už nehrával, aj tak neverím tomu, že si občas nezahrá. Vždy, keď neviem kde je, ma to napadne či chcem alebo nie.
Neviem či niekedy, keď chodieval bezo mňa von, lebo ja som nesmela, nebol s nejakou... Ani sa to pravdepodobne nikdy nedozviem. Možno, že nie. Možno áno. Ďalšia vec, ktorá ma žerie.
Hnevá ma to, že som taká. Ja neverím ani sama sebe – niečo poviem a už viem, že to nesplním, nedokážem to, alebo sa mi jednoducho nechce. Čo s tým?
Neviem čím to je. Výchova, inteligencia, ... neviem. Jednoducho väčšinu vecí chápem inak ako ostatní, a preto mám obrovský problém nájsť si priateľov. Narážame vždy na témy, na ktoré mám iný názor ako väčšina a už je problém.
A potom si o mne myslia veci, ktoré nie sú pravda, iba tak vyzerajú a nikto sa ma nespýta, ako to naozaj je. A potom som v tom sama. Úplne sama. Neviem či budem niekedy taká ako ostatní. Neviem či niekedy budem „normálna“. Len vás prosím, ak ma nechcete pochopiť, aspoň ma neurážajte. Bolí to.
